image-from-rawpixel-id-2357407-png.png

Celia Maeve Sanchez

Princezná

Španielsko

Kasta: /

Vek: 22    Dátum narodenia: 17.11.

Znamenie zverokruhu:  Škorpión


Výška: 175 cm    Váha: 55 kg


Obľúbená farba:  Zlatá, biela, tmavo červená

Vlastnosti postavy:  Cieľavedomá, krehká, náročná, uzavretá, vypočítavá, zodpovedná

FC: Blanca Padilla

L6A.png
Every scar tells a story, every smile hides one.
motýľ.png
L6.png
L6.png
L6A.png

Charakteristika

Nebesky krásna. Bezchybná. S úsmevom, čo sa pevne vryje do pamäti. Tak by niektorí opísali španielsku princeznú. A nie je sa čomu čudovať. Celii prišla do vienka tá najlepšia výbava - od vysokej chudej postavy, vďaka ktorej by sa pokojne mohla prechádzať po móle, cez husté čokoládové vlasy vlniace sa na jej útlych pleciach, až k jedinečným črtám tváre, ktoré jasne naznačujú jej pôvod. Či už je to hrdá, výrazne rezaná sánka, pár uhrančivých hnedých oči, rovný úzky nos a mäkké ružovkasté pery, ktoré zdedila po svojej mame. No nič nie je dokonalé. Ani Celia. Ona však svoje chyby dokáže skryť tak, aby ich nenašiel nikto, pokým mu to sama nedovolí. Napríklad výrazné jazvy, čo sa tiahnu po pokožke jej trupu a brucha ako nepekná mapa dávnych udalostí. Tie však bývajú zahalené vrstvou látky a tak nedokážu narušiť ideál krásy, za ktorý Celiu veľa ľudí považuje. Na to má vlastne talent – zatajiť svoje nedokonalosti, zraniteľné miesta a ukázať len toľko, koľko sama uzná za vhodné. Veď neexistuje nič jednoduchšie ako predstierať hrdé vystupovanie a nosiť na tvári falošný diplomatický úsmev, nie?  Táto „maska“ je akousi obranou pred vonkajším svetom a jeho nástrahami. Ak niekto nenájde jej zraniteľné miesta, nemôže jej ublížiť. Jednoduchá rovnica. Pozlátko zastiera jej skutočné kontúry. Citlivosť a krehkosť. To, že jej záleží na názore ostatných. To, že túži po tom, aby ju obdivovali a keď nie to, aspoň mali radi. Kúpať sa v komplimentoch je jej hobby. Nezaujíma ju, či ide o pravdivé slová alebo o sladké klamstvá. Ona si oboje rada vypočuje. Uchlácholí tak svoje ego a len si poistí, že obraz o jej bezchybnosti ďalej ostáva nedotknutý. Za túto túžbu po pozornosti však nenesie zodpovednosť prílišná pýcha či naivita. To nie. Princezná má bystrú myseľ a možno aj kvôli nej ľahko neverí iným. Vďaka klebetám a intrigám kráľovského dvora ani na to nemá dôvod. Skôr tých ľudí, čo ich vypúšťajú, pozorne sledovala a učila sa. Ako sa niekomu dostať pod kožu pár dobre mienenými slovami, vyzistiť od nich podstatné informácie a v prípade potreby ich použiť voči nim. Bez ľútosti a výčitiek svedomia. Predsa taký je svet a ona len hrá podľa jeho pravidiel.  Netreba si však myslieť, že sa správa ako ľadová kráľovná. Síce dokáže masku pokoja využiť vo viacerých situáciách, nájdu sa okolnosti, čo jej ju chtiac či nechtiac strhnú. Vtedy sa na povrch vyderie istý temperament. Nálada sa jej zmení zo sekundy na sekundu. A ešte horšie je to s jej ústami. Vypustia nepremyslené slová, ktoré vedia uraziť a klepnúť na bolestivé miesto. Možno by ju to malo mrzieť, ale nie je to tak. Výnimka nastane iba v prípade, ak sa jedná o jej blízku osobu. Vtedy dokáže prejaviť ľútosť a dokonca prehltnúť svoje ego, aby sa ospravedlnila. A to nás privádza k medziľudským vzťahom. Začnime s jej rodinou, pretože to je práve tá úzka skupinka, na ktorej jej naozaj záleží. Obdivuje svoju mamu za to, že dokáže viesť celú krajinu a pri tom je žena. Všimla si, že to muži kráľovnej jej pohlavie mnohokrát pripomínajú. Hlavne jej otec – kráľ manžel. Tomu Celia priveľmi nerozumie. Zdá sa jej záhadný. Ako by mal postranné úmysly a bol by pre ne ochotný obetovať čokoľvek. Asi sa netreba čudovať, že vzťah s jej otcom preto nie dvakrát žiarivý. Vlastne je medzi nimi obrovská priepasť a zdá sa jej, že sa čoraz viac rozširuje. V jej menšom krúžku majú svoje miesto ešte dvaja muži – jej bratia. Aj s tými má diametrálne odlišný vzťah. Ten mladší, Lucas, čo má raz zdediť korunu, tak toho zbožňuje a dokáže sa pri ňom uvoľniť ako pri žiadnej osobe. No potom je tu Andreas – čierna ovca rodiny a španielsky bastard. Je to jediná chybička krásy, ktorú dokáže Celia nájsť na minulosti jej mamy. Nezmazateľný fľak, ktorý narúša jej zidealizovanú predstavu o nej. Inak by bola mama pre ňu hrdinkou. Andreas to kazí. A presne tak svojho nevlastného brata aj vníma. Ako niečo cudzie, nedokonalé a čo patrí do ich rodiny len kvôli zhovievavosti jej mamy. Asi to nie priveľmi pekné, ale nedokáže si pomôcť. Andreas pre ňu vždy bude len votrelcom. Mimo svojej rodiny by ste ťažko hľadali ľudí, na ktorých jej záleží. Drží si okolo len skupinku obdivovateľov. Niečo ako fanclub, ktorý koná tak, ako si pískne. A ak nie ste jej fanúšik, tak vás na niečo potrebuje. Buď sa chce zabaviť alebo vás využiť ako šachovú figúrku na svoje účely. Vo všetkých prípadoch sa teda môžete tešiť jej pozornosti. Empatiu, zmysel pre humor a úprimnosť si vyhradzuje len pre jej elitu – teda jej rodinu. Ako princezná sa zaujíma o celkom nezvyčajné veci. Na prvom mieste by sa našiel box. Áno, táto princezná, čo pripomína bábiku z porcelánu, vie ako niekomu uštedriť pravý hák a zraziť ho na kolená. Túto aktivitu si u rodičov vydupala, keď sa dostávala do puberty a mužské pohlavie ju prekonalo vo výške, a aj sile. Chcela sa naučiť brániť pred nechcenými dotykmi a box sa ukázal ako dokonalé riešenie. Nejako sa k tomu pridružila aj streľba z luku, takže ak by neústupného muža nezložila päsťou, stále za ňu špinavú robotu môže vykonať šíp. Ďalšou dôležitou vecou, či skôr bytosťou, na zozname je jej líška, Fiona. Pomenovala ju podľa zelenej zlobryne z jej obľúbenej rozprávky a toto zvieratko sa stalo jej verným spoločníkom, či už na cestách alebo aj keď bola nútená zostať v bezpečí paláca. Z tých „princeznovskéjších“ aktivít môžeme spomenúť napríklad lásku k všetkému blyšťavému a krásnemu. Či už je to náhrdelník, prsteň, krásne šaty, zrkadielko alebo snežítko posadené v zlate. Ako straka si tieto veci hromadí, ešte radšej sa na ne díva a najradšej ich dostáva. Poslednou zo záľub, čo stoja za zmienku, je fotografovanie. A nie také, že človek vytiahne mobil a cvak – ale so starým foťákom a na pekný staromódny spôsob – čiernobielo.

Minulosť

Najmladšia španielska princezná prišla na svet počas sychravých novembrových dní. To bolo prvýkrát, čo vyčarila úsmev celej krajine, pretože sa jej podarilo pokaziť atmosféru pochmúrneho obdobia jesene len svojou existenciou. Aj jej rodina si ju zamilovala. Ako by im zostávala iná možnosť. Kto by dokázal odolať malému chrústikovi s čokoládovými kukadlami zabaleného v perinke? No... jedna výnimka sa našla. Jej otec. Nepriznal ju za svoju, kým Estella, španielska kráľovná, mu nedoniesla papier od lekára, že je skutočne jej otcom on. Až potom sa mohla začať hra na šťastnú rodinku. Celii v pretekoch o to, kto sa ako prvý dostane na svet stihli predbehnúť jej starší bratia. Na začiatku ju brali ako otravu, čo ich len prenasleduje a chce míňať drahocenný voľný čas nezmyselnými čajovými večierkami. Už vtedy sa malá princezná ukázala v pravom svetle, pretože sa jej naozaj podarilo bratov k takejto činnosti presvedčiť. Toto mučenie jej súrodencov však zďaleka neskončilo. Od mamy dostala na narodeniny fotoaparát. Do rúk jej teda bola zverená zbraň veľkej hodnoty. Odrazu mohla zachytiť každý prešľap svojich bratov. Zvečniť ho na film a potom ich vydierať, že tento kus dokumentu ukáže rodičom. Samozrejme, bolo možné aj vykúpenie. Stačilo jej doniesť niečo trblietavé, zlaté a nebezpečenstvo udania bolo zažehnané. Bezstarostné detstvo si však nemohla užívať donekonečna. Prišiel čas, keď si musela sadnúť za knihy a pokúsiť sa naliať do svojej hlavy čo najviac vedomostí. A prekvapivo, Celia s tým nemala žiadny problém. Páčilo sa jej, keď jej súkromní učitelia vraveli, aká je šikovná a rodičia jej dávali darčeky za každý jej pokrok. Učila sa všetko, čo by správna princezná mala vedieť. Jazyky, etiketu, základy diplomacie, tanec, hru na hudobných nástrojoch... Už vtedy sa v jej hlavičke zrodil nápad, že bude skvelé, ak bude môcť takto pokračovať ďalej a raz ju ostatní za jej schopnosti ocenia ešte viac. Jediné, čo jej vadilo, bolo, že čím bola staršia, tak tým viac pozornosti si kradol jej brat Lucas. A hlavne pozornosť ich otca. Celia preňho akosi padla na druhú koľaj. Ako dieťa to Celia nemala šancu pochopiť. Otec jej zalepil oči peknými darčekmi a ona nemala dôvod sa zamýšľať nad jeho postrannými úmyslami. Až neskôr si uvedomila, že otec ju vnímal len ako peknú ozdobu. Krásnu, ale nepotrebnú. Lucas bol predsa tým, čo v budúcnosti bude viesť krajinu. A jej otec si to dobre uvedomoval, tak svoj čas venoval jemu. To bol prvý z dôvodov, pre ktorý sa medzi ním a Celiou začala vytvárať priepasť. Naštrbenie ich vzťahu dokončila iná udalosť. A nielen toho ich. Keď mala Celia štrnásť rokov, pomaly začínala chápať z akého dôvodu jej brata, Andreasa, volajú bastardom. Mali spoločnú mamu, ale nie otca. V tom čase ho Celia ešte zbožňovala. Bol to jej veľký braček s párom modrých očí, ktoré často v Španielsku nevidieť. Vnímala aj akúsi nevraživosť, ktorú voči Andreasovi choval skoro každý v paláci. Ona medzi tie osoby však nepatrila. Ale to sa malo zmeniť. Jeden večer, keď Celia pokojne spala vo svojej posteli, zacítila dym, príšerné horko a potom bolesť. Tú si pamätá doteraz. Ako otvorila oči, videla plamene požierajúce látku jej perín a aj ju samú. Nezostávalo jej nič iné ako kričať. Našťastie ju počuli stráže a vytiahli ju z izby skôr ako bolo príliš neskoro. Mala princezná bola prevezená do nemocnice. Popáleniny, ktoré utrpela v ten večer, sa síce zahojili, ale stopy po nich zostali dodnes. Až o niečo neskôr zistila, že plamene v tú noc nemali zožrať ju. Patrili jej bratovi, Andreasovi. Jeho totižto neznášala veľká časť verejnosti. Nejaký šialenec sa rozhodol vziať zodpovednosť do vlastných rúk a chcel nechať špinavého nemanželského potomka kráľovnej Estelly zhorieť. Možno, aby ju očistil. Celia sa však stala obeťou. Práve z toho dôvodu palác túto „nehodu“ utajil. Od tej chvíle sa na svojho nevlastného brata nedokázala pozrieť rovnako. On bol predsa dôvodom, pre ktorý sa bála i plameňa sviečky a odvracala od neho tvár. Kvôli nemu musela časť svojej pokožky skrývať pod vrstvami oblečenia. A kvôli nemu v nej už jej otec nevidel ani tú peknú, ale nepotrebnú vec. Znenávidieť ho a hodiť naňho vinu bolo až príliš jednoduché. Tento incident mal v Celiinom živote snáď jediný svetlý dôsledok. Od matky dostala malé zvieratko ryšavej farby, o ktoré sa mala starať. Bola to mláďatko líšky, ktorému dala meno Fiona. Môcť sa starať o túto roztomilú, ale stále divokú vec jej pomohlo prekonať jedno z najťažších období v jej živote. Jej dospieva sa nieslo v pokojnejšom duchu. Keďže stratila nálepku „dokonalej“ princeznej vďaka plameňom, snažila sa nájsť obdiv aj v iných oblastiach. Začala sa o rôzne charitatívne činnosti. Tých sa našlo pre princeznú neúrekom. Napríklad sa jej obľúbeným miestom stala nemocnica, kde sa liečili ľudia s vážnymi popáleninami. Nikdy pacientom nepovedala, že aj ona si v minulosti prešla niečím podobným, ale prinášalo jej akúsi úľavu, keď dokázala takým ľuďom pomôcť. Či už len tým, že sa vôbec na takom mieste ukázala. Podobnými činnosťami mohla vyplniť svoj voľný čas a zároveň zamestnať svoju myseľ. Ale to jej nestačilo. Stále sa cítila zraniteľná. Ako ryba v mori plnom žralokov. Preto sa pustila do boxu. Ten jej pomohol vyhnať nechcené myšlienky z hlavy a zároveň získať pocit kontroly. Bolo jej úplne ukradnuté, že sa tento šport k roli princeznej nehodí a ani k nej samej. Posledné roky jej života by sa dali nazvať obyčajným stereotypom. Večierky, plesy, charitatívne akcie, povinnosti princeznej a venovanie sa jej záľubám. Áno, naozaj to znie všedne a možno sa pýtate, kde sú v živote tohto mladého dievčaťa muži? Pravdupovediac, nie je žiadna svätica a španielsky palác nie je kláštor. Práve počas posledných rokov sa jej podarilo si namotať pár chlapov okolo prsta. Nikdy však z toho nebolo nič veľké. Možno za to mohli jej jazvy, možno jej povaha alebo možno aj to, že nutne necítila potrebu naviazať sa na iného človeka a začať mu dôverovať. Pred nejakým časom sa aj do Španielska dostala správa o tom, že sa v Illey bude konať Selekcia. Celia vedela, že počas toho obdobia tam kedysi bola na návšteve aj jej mama. Estella však o tom nikdy priveľmi nerozprávala, takže to Celiu zaujímalo ešte viac. Či je úroveň tej reality show naozaj tak nízka, že to nestojí ani za pár suchých viet. Práve z toho dôvodu sa tam rozhodla odcestovať. Presvedčiť jej mamu bolo ťažké, ale keď jej sľúbila, že sa porozhliadne po potencionálnom snúbencovi, námietky zmizli a ona tak mohla odcestovať do neznámej krajiny, aby odhalila jej tajomstvá.