Kazimír Rastislav  Cech

Lord

Československo

Kasta: /

Vek: 25    Dátum narodenia: 1.4

Znamenie zverokruhu: Baran

Výška: 180 cm    Váha: 68 kg


Obľúbená farba:  Čierna

Vlastnosti postavy:  Patetický, flegmatický, depresívny, unavený, ľahostajný, nezáživný

Univerzita: Fakulta techniky, rok 1.

FC: Robert Sheehan

“And yet, I don’t regret it now. Having stepped off the edge, what I want to do is fall.”

Charakteristika

Kaz bol kedysi krásny, hanblivý chlapec, poslušný syn, to lepšie z dvojčiat. Aj napriek hanblivosti bol však veselý a šťastný, plný života. Dnes je vidieť už len polámané a zničené kúsky jeho starého ja. Po smrti brata sa z neho stala troska. Človek plný temných myšlienok s minimom vôle k životu, čo sa podpísalo aj na jeho zjave. Tmavohnedé kučeravé vlasy má večne mastné a strapaté, už dávno stratili svoj objem a lesk. Oči má opuchnuté a pod nimi trónia tmavé kruhy, ktoré ešte viac zdôrazňuje nezdravo bledá pokožka. Pery má zväčša suché a popraskané a úprimný úsmev si už ani nepamätajú. Jediné na čo sa zmôže sú krivé ironické úsmevy, ktorými sa vysmieva celej svojej existencii. Nepotrpí si na luxusné oblečenie, ani na úpravu. Sú dni, kedy má čo robiť, aby vôbec zvládol základnú hygienu a tak ho môžete stretnúť najmä v starom, neforemnom oblečení, často vyblednutom, vyťahanom či poškodenom. Ak sa mu už nevyhnete kvôli zanedbanému vzhľadu, určite vás nakoniec od seba odoženie svojou povahou a zlozvykmi. Kaz nie je veselý človek. Už nie je. Nanajvýš vás tak ohúri svojím sarkazmom a morbídnymi vtipmi. No ešte častejšie ho stretnete pohrúženého do vlastného sveta ako sa neprítomne motá chodbami a nevníma, čo sa okolo neho deje. Až príliš dobre si uvedomuje, že pre neho už slnko nesvieti a ani ho nevyhľadáva. Zmieril sa s tým alebo by sa skôr dalo povedať, že kapituloval. Aby aspoň trochu zmiernil bolesť, ktorú cíti, tak sa, ironicky, rozhodol ísť  bratovou cestou a z alkoholu spravil svoju modlu. V začiatkoch sa ešte dokázal krotiť, odolať, no tie časy sú už dávno preč. Netrvalo ani rok, aby mu načisto podľahol a neuplynie ani deň, aby si nevypil. Niektoré dni pije viac, niektoré menej, no vždy potrebuje minimálne svoju stabilnú hladinku, aby dokázal fungovať, bez tej nevyjde z izby. Kaz nie je ten typ človeka, ktorý vyhľadáva párty a oslavy, len aby mal zámienku piť, práve naopak, pije sám a pije rád. Nepotrebuje na to žiaden dôvod, nepotrebuje do seba nárazovo dostať všetok alkohol sveta, skôr si pomaly upíja a udržiava sa v nikdy nekončiacom víre opojenia. Preto nemá vo zvyku vyvádzať, byť excentrický, ničiť veci či sa jednoducho spíjať do bezvedomia. Do takého štádia ešte nedospel. Život pre neho nemá zmysel, nechce sa zabávať, i keď občasným rozptýlením nepohrdne. Zbožňuje búrky, hromobitie, krúpy, divoký vietor, proste to počasie, kedy to vyzerá, že sa svet rozpadá na kusy. Má pocit, že sa mu zo života vytratili všetky farby a žije v čiernobielom filme. Nedokáže nič poriadne prežívať. Má pocit, ako keby sa zo sveta vytratila všetka radosť, ako keby stratil všetok zmysel. Farby sú fádne, každý jeden deň je nezáživný a jednoliaty. Nedokáže cítiť nič okrem neutíchajúcej bolesti a aj tá každým dňom slabne, až kým nezostane nič len prázdno a jeho vyprahnutá schránka. Žiadna radosť, žiadna ľútosť, smútok, či pocit krivdy, nič. Človek, ktorému na ničom nezáleží, nedokáže ani nič cítiť. Život je pre neho už len nutnosťou, ktorá hádam čoskoro skončí. Dievčatá aj muži sú pre neho len spotrebný materiál ktorý prichádza a zasa odchádza, čo je škoda, pretože jeho rodičia by boli vlastne aj docela šťastní, keby nejaké dievča zbúchal. Možno by ho to aspoň k niečomu pripútalo a pomohlo mu to spamätať sa. Takisto nemá priateľov, nemá žiadne záľuby okrem spania a pitia. Izoloval sa od svojich blízkych a donútil ich, nech ho nenávidia. A to isté urobí aj s vami.

Minulosť

O ľudu československom je známe, že sa pýšia svojou mnoho početnosťou a rodina, ktorá nemá aspoň 5 detičiek, akoby rodinou ani nebola a o to viac sa to týka významných rodín. Vládnuci rod Přemyslovcov vymrel a krajina stojí pred dôležitým rozhodnutím ako pokračovať ďalej. Staviť šťastnú kartu na ďalšiu rodinu? Alebo zostaviť vládu a opustiť tak dlhé roky spoľahlivých ale aj menej spoľahlivých monarchii? Kazimírova rodina má v tom jasno a ich hlavným mottom posledných mesiacov je „Rod Čechov na hrad.“ Po bývalej kráľovskej rodine, je to jedna z najvýznamnejších rodín v Československu a tak sa nie je čomu čudovať, že sa snažia presadiť monarchiu a samozrejme, so sebou na čele. Kazov dedeček bol jedným z kráľových poradcov a už dlhší čas volal po zmene. Alebo možno tiež tajne prilieval do ohňa, len aby dynastia Přemyslovcov skončila a mohla tak zasadnúť na trón nová rodina. Jeho rodina. Plán sa trochu skomplikoval, no to neznamená, že prehrali... len sa ich boj o korunu trochu pretiahne. Ich rodina svoju povesť budovala niekoľko generácii, až sa vypracovala na zámožný a veľavážený rod z Bratislavy. Veľkovojvoda Ctibor II. sa môže pýšiť nielen rodinným rodokmeňom s kopou dôležitých mien, ale tiež vlastnou obrovskou rodinou a dobrými vzťahmi s ďalšími vplyvnými ľuďmi. Podarilo sa mu splodiť dvanásť detí a rozhodne nemá núdzu o mužského potomka, keďže väčšina z jeho deti sú práve chlapci. Rád sa tým chvastá a predvádza pred ostatnými veľaváženými ľuďmi. Keď sa Kaz so svojim dvojčaťom Víťom narodil, pred nimi už v poradovníku na dedenie stáli štyria starší bratia a po nich mali prísť ešte ďalší. Ani jednému z dvojčiat to však neprekážalo alebo to aspoň nikdy nahlas nepriznali. Všetci dvanásti súrodenci boli viac-menej v tesnom závese za sebou, takže si nikdy neužili prebytok materinskej lásky tak, ako by si zaslúžili. Vždy mali veľa pestúnok a opatrovateliek, ktoré sa u nich často striedali lebo jedná by to sama nezvládla a keby aj, tak by z toľkých výkvetov skončila v blázinci. Medzi Kazimírom a Víťazoslavom sa už v rannom detstve vytvorilo veľmi silné puto, aj napriek tomu, že boli povahovo úplne rozdielni, ako keby neboli ani súrodenci, nie to ešte jednovaječné dvojčatá. Vzhľadovo by ste ich od seba ani pri všetkej snahe neodlíšili, aj ich vlastná matka mala s tým problém, no akonáhle otvorili ústa, hneď ste tušili, s kým máte tú česť. Zatiaľ čo Víťo bol už ako malý ten hravý, odvážny chlapec, ktorý vymýšľal rôzne nie zrovna dvakrát dovolené, zábavky, Kaz bol na rozdiel od neho tichý a ustráchaný. Kto ho poznal dostatočne dobre, povedal by, že bol priam až úzkostný a bál sa aj vlastného obrazu. Bol však Víťazoslavovým večným tieňom, ktorý ho všade sprevádzal a podieľal sa na jeho šialených nápadoch. Neexistovalo nič, k čomu by ho nedokázal Vít presvedčiť. Boli samostatnou jednotkou a nepustili k sebe žiadneho iného súrodenca. Vystačili si len oni dvaja. Večne boli poslední pri stole a prví, ktorí pomaľovali stenu. Strácali sa a zasa nachádzali na ich panstve, no vždy zásadne len spolu. Aj napriek toľkým rozdielom, ktoré medzi sebou mali, sa zvláštne dopĺňali. Kaz bol vďaka nemu smelší, Vít mu dodával odvahu, ubezpečoval ho, že všetko bude v poriadku a že sa ničoho v živote nemusí báť, ťahal ho dopredu. Bol človekom, ktorý vždy za ním stál a podporoval ho. A on bol zasa jeho večným alibi, rozhovoril mu veľa priam samovražedných nápadov, no nie všetky. Posledné roky sa však zdali byť komplikovanejšie, než kedykoľvek predtým. Obaja vyrástli v pekných, dospelých mladíkov, no len jednému z nich bolo dopriate skutočne dospieť a druhy uviazol v čase. Ani Kaz nedokázal zabrániť Víťazoslavovi, aby totálne zdivočel. Bol ako neriadená strela. Alkohol, nekonečné párty, ženy, škandály. To všetko si privlastnil za svoje a všetci ostatní sa tomu mohli len neschopne prizerať. Kaz s ním čím ďalej, tým menej chodil von a radšej svoj čas trávil osamote vo svojej izbe, kde sa venoval štúdiu či len tak hľadel von z okna a premýšľal. Aj naďalej však zostával tým jediným, komu Vít volal, keď mal problém a kto ho vozil nadránom domov z barov. Dohováral mu a snažil sa mu pomôcť s jeho problémom s alkoholom, no ani on ho nakoniec nedokázal ochrániť pred tým, čo malo prísť. Sľúbil mu, že prestane piť, že sa dá do poriadku, že bude všetko také ako predtým, no nikdy svoj sľub nedodržal. Namiesto toho sa zaplietol so zlou partiou a raz nad ránom nezavolal, ani sa nevrátil domov. Až o niekoľko dní, keď po ňom vyhlásili pátranie,  ho našli predávkovaného v opustenej budove. Vtedy sa Kazovi zrútil celý jeho svet. Jeho najhoršie obavy sa stelesnili priamo pred ním do obrovských monštier, ktoré ho prenasledovali a nemohol im ujsť jednoduchým otvorením očí. Nesníval, bola to krutá realita. Všetci rátali, že sa to môže skôr či neskôr stať, no nikto to v skutočnosti nečakal. Jeho rodičia, no obzvlášť jeho matka to neniesla dobre. Nemohla sa na Kaza ani poriadne pozrieť, pretože v jeho tvári videla svojho mŕtveho syna. Boli si príliš podobní na to, aby jej ho nepripomínal, aby ho za to neznenávidela. Mohol to byť zlý syn, ale stále to bol jej chlapček a ona nechcela o neho týmto spôsobom prísť. Nechcela uveriť tomu, že skutočne takto skončil, radšej chcela predstierať, že nikdy neexistoval alebo že sa proste len vyparil. A tak nariadila spratať všetky ich spoločné fotky, každú jednu, na ktorej bol aj Víťazoslav. Za obeť jej žiaľu padol aj ich hlavný rodinný obraz, kde bolo všetkých dvanásť detí aj s rodičmi. Bolo zakázané o ňom rozprávať, ba keby mohli zakázali by nad ním aj premýšľať. Jeho izbu zamkli a nechali na ňu sadať prach. No čo bolo najhoršie, nechali Kaza žialiť osamote. Vzali mu všetky náznaky jeho existencie, až nakoniec začal pochybovať, či vôbec niekedy mal nejaké dvojča, či on sám nie je len preludom. Prepadol ho neopísateľný strach, že sa na jeho brata zabudne, nech už bol akýkoľvek, ale tá predstava ho desila. A keď sa zabudne na neho, tak už si ani on nebude pamätať, tak zmiznú všetky pekné spomienky, vytratí sa celé jeho detstvo, zostane zahalené v matnej hmle a kúsok po kúsky zmizne jeho vlastná minulosť. A to nemohol dopustiť. Človek by si myslel, že po tom, čo sa stalo jeho bratovi, sa bude držať od alkoholu a drog čo najďalej, no to sa nakoniec nekonalo. Alkohol sa stal jeho verným spoločníkom, ktorý mu pomohol ľahšie zvládať bratovu smrť. Vďaka nemu dokázal na všetko zabudnúť a upadnúť do slastnej ničoty. Spočiatku si len raz za čas vypil, trochu sa posilnil, aby bol schopný zvládnuť dni, no čas, ktorý ubehol od smrti jeho brata, ho neliečil, ale ťahal ku dňu. Postupne začali prevažovať dni, kedy bol podgurážený nad tými triezvymi, ako keby sa snáď snažil za každú cenu zachovať pamiatku na brata, udržať trochu toho zlého, čo po ňom zostalo. Striedajú sa u neho obdobia, kedy je zatvorený sám v izbe, v spoločnosti alkoholu s dňami, kedy potrebuje byť medzi ľuďmi a cítiť, že stále žije, až priam excentricky vyhľadáva rôzne akcie, kde by sa mohol zničiť. Jeho značné problémy s alkoholom však všetci prehliadajú a z úcty k nemu sa tvária, že to nič nie je, že len žiali, aby sa s tým nemuseli znovu vyrovnávať. Jeho rodičia si myslia, že je to len fáza, že to prejde. Potrebuje sa vyžialiť a všetko bude zasa v poriadku, stačí tomu nechať voľný priechod a čas. Keď sa zvažovalo, koho vyslať do Illey, Kazimír nebol prvou voľbou, chceli poslať jedného z jeho starších bratov, ktorý má predsa len váženejšie meno a bolo by pre neho jednoduchšie získať spojencov, ktorých tak veľmi potrebujú a ktorí by podporili ich záujmy, ako napríklad prebratie žezla nad československým ľudom a zabránenie vzniku parlamentu. No s prihliadnutím na tragické okolnosti nakoniec vyslali Kaza v nádeji, že mu pobyt v zahraničí pomôže a príde tak na iné myšlienky. On sa však nechystá zmeniť ani zabudnúť. A ani vyhrážky o tom, že ak bude robiť hanbu, tak ho príde jeden z jeho starších bratov spráskať ho nedokázali presvedčiť o normálnom správaní. To už pre neho neexistuje. On už neexistuje, jeho staré ja zomrelo spolu s jeho dvojčaťom.