Daniel je prvorodený syn druhorodeného princa Dominica a jeho manželky Evangeline. Momentálne tretí v poradí na trón, hneď za svojim otcom. Narodil sa len rok po svadbe a vyrastal skrátka ako princ. Všade bola hromada ľudí, ktorí by mu nikdy neurobili napriek. Mal hromadu hračiek, ktoré ho mohli prestať baviť o dve minúty a nikto mu to nemal za zlé- Dali mu ďalšiu, na ktorú ukázal. Možno nebol korunným princom, ale stále bol princom a ľudia sa k nemu tak správali. Jeho rodičia boli tiež skvelý. Vždy ho k sebe pritúlili. Pofúkali mu rozbité koleno. Otec ho nosil na ramenách, keď ho boleli nohy a mama mu vždy čítala pred spaním.  O pozornosť vonku sa musel deliť so svojim bratrancom, ale v jeho komnatách bol kráľom on. A keď mal 3 dostal svoju doposiaľ najdôležitejšiu životnú rolu: Starší brat. Možno to bolo nízkym vekom, možno to bolo vďaka tomu že rodičia ho naučili sa na ňu tešiť, ale Willow nikdy nebola problém.  Väčšinu času bola dokonca priorita. A hlavne jeho. Nie Tobiasa. Nie niekoho iného. Jeho sestra, jeho problém. Kočne mal niečo, čo jeho bratranec nemal a síce to v tom veku nebola žiadna súťaž, bol to skvelý pocit. Nekráľovské pozadie jeho mami mu dalo do života viac, ako by jeden povedal- Nemal problém sa hrať s nekráľovskými deťmi, niekoľko nocí plakal keď zistil že ide inej školy, ako chodia všetci ostatný. Ale časom sa naučil vnímať ten rozdiel. Nedalo sa tomu inak, lebo vždy ho niekto držal kúsok od ostatných. Princ musí byť v bezpečí. Na to apeloval hlavne jeho dedko a keď to povedal on, asi to bola pravda.  Jeho priatelia boli z vyššej spoločnosti- Deti diplomatov, bratranci a sesternice s rôznymi titulmi. Jeho koníčky sú tiež viac vznešené. Pri šerme sa dlho neohrial, ale jazda na koni či plachtenie? To je a vždy bude jeho. Už do útleho detstva ho bavilo celý deň len pozerať na ďaleké more alebo oceán a na chvíľku byť jednoducho...mimo. Táto potreba sa výrazne prehĺbila keď mal 13 rokov a jeho otec sa mu snažil pokojne vysvetliť, že s mamou sa rozvádzajú. Nechápal prečo. To bol výsledok toho, že nikdy nebol svedkom veľkého množstva hádok a tiež si nevšimol, ako láska medzi nimi rýchlo vyprchala. Vždy vnímal len to, ako ho obaja ľúbia a asi ešte nebol dosť vyspelý na rozdiel medzi partnerskou a rodičovskou láskou. A jeho malá dokonala bublinka praskla a to v najhoršom možnom čase. Puberte. Daniel nevedel kam svoj hnev smerovať a panebože že ho bolo veľa. Kričal na mamu, otca, zamestnancov. Rozhadzoval a ničil veci, odmietal rodičov a pomoc. Povyšoval sa nad všetkými a jediná osoba pri ktorej sa snažil bola sestra. A dedko. Pri ňom by si to nedovolil, lebo bol zrejme jediná mužská postava, ku ktorej ešte prechovával rešpekt. Možno preto, že sa nebál ho udrieť, ak sa Daniel nechoval tak, ako on chcel. A Daniel si celý čas myslel, že strach a rešpekt z dedovej strany sú to isté. V tej dobe to nevnímal ako niečo zlé, lebo predsa: ,,správny muž zvládne úder.“ Veľa svojho voľného času strávil s ním- spájal ich záujem o kone a spoločné sklamanie v Dominica. Ktorý sa úprimne snažil a bol stále ten istý milujúci otec. Ale v očiach dospievajúceho chlapca nebolo väčšej zrady. Postupne sa Daniel upokojil, aspoň navonok. Začal svoju energiu smerovať do športu a stal sa miláčikom spoločnosti. Úsmev tam, mrknutie zas tam. Rovnako ako otec, Daniel bol a je dobrý s ľuďmi- jeho postavenie mu výrazne pomáha, jeho spoločenský okruh bohatých mladých diplomatov a budúcich žienok domácich je princovi plne odovzdaný. Smrť starého otca ho prekvapila, no nič to s nim neurobilo- čakal slzy, no tie neprišli. Avšak to všetko, čo vyplávalo na povrch po jeho smrti? Prinútilo ho to pozrieť sa okolo seba- na všetko, čo za posledné roky urobil pod jeho vedením. Chcel vlastne študovať právo?  Chcel mať okolo seba týchto ľudí? Všetko to bola snaha jeho starého otca, vychovať z neho budúceho kráľa. No v tej dobe to už dávno bol aj Danielov cieľ. Jeho vlastná myšlienka. Lebo ak ho niečo starý otec naučil, tak to, že koruna mala byť jeho. Že ujo Adam bol len sebec ktorý nechcel pre svoju krajinu niečo lepšie. A že sebec je rovnako jeho otec, ktorý mu nikdy nedal možnosť a prostriedky na to bojovať o korunu. Daniel je dobrý chlapec. Miluje svoju mamu a sestru a niekde hlboko úprimne miluje svojho otca aj napriek všetkej bolesti. Má rad svoju krajinu, chce ju vidieť prosperovať. Aktívne sa venuje komunitám a rád vystupuje na spoločnosti. No všetky jeho akcie sú motivované jedovatými myšlienkami jeho starého otca, ktoré do neho zasadil keď bol najzraniteľnejším a on teraz úprimne verí, že sú to najlepšie možné riešenie.