Narodila sa ako vysnívané dieťa svojich rodičov, na začiatku nového roka. Malé dievčatko rástlo ako z vody a robilo svojim rodičom radosť. Vlastne mala akési zvláštne nadanie na seba strhnúť pozornosť ľudí okolo seba, či už niečim čo malo pripomínať tanec alebo tichý spev. Prirodzené ju to ťahalo k umeniu. Vtedy ešte netušila, že to bude mať v jej nadchádzajúcom živote veľké miesto. A jej rodičia chceli urobiť všetko čo videli dcére na očiach. Jej mama sa prv nevedela rozhodnúť, či dcéru dať na krasokorčuľovanie alebo na balet. No keď uvidela hviezdy v očiach svojej dcéry, vedela svoju odpoveď. Už od svojich útlych troch rokov začla trénovať balet. Najprv to bola iba lokálna tanečná škola. Až po vystúpení, kedy malá Fifi (ako ju volali rodičia) tancovali detskú verziu labutieho jazera - jej mama vedela, že lokálna škola nestačí. Preto ju v piatich rokoch prepísala do najlepšej súkromnej baletnej školy, ktorú našla. A malá Daphne tak trénovala od nevidím do nevidím s najlepšími profesionálmi, ktoré peniaze dokázali zaplatiť. Jej život sa nevymykal kontrole, pretože tú mala vždy, musela ako tanečníčka baletu. Balet totiž nebola len voľnočasová aktivita, ale životný štýľ. Veľmi nebezpečný životný štýľ, ktorý viedla od veľmi útleho veku. Nahlas sa o tom nehovorí - pretože balet má byť vznešený a bezproblémový, no za fasádov krásneho zmyselného tanca je oveľa viac. Už vo svojich dvanástich, kedy bolo jej telo stále v prepubescentom vývoji slýchla od niektorých svojich učiteľov alebo starších zverenkýň, že je akási guľatejšia akoby mala byť. Síce nechcela - človeku sa to dostane do hlavy ľahko, hlavne keď vidí všetkých okolo seba. Vtedy začalo jej nekončené trápenia sa s váhou, ktorú si niesla so sebou celý život ďalej. Nikdy nevyzerala zle, no jej pohľad ju klamal a ľudia okolo ju utvrdzovali. Keď schudla na naozaj nebezpečnú váhu, vtedy mama aj otec tušili, že toto nebude cesta. Áno, ich dcéra bola talentovaná baletka ale za akú cenu? No ona mala iba jeden cieľ - ľabutie jazero, v hlavnej úlohe. Tak to išlo - škola, balet, škola a ešte balet. Nezlomila ten kruh ani raz, lebo ak raz chcela byť primabalerína, musela si všetko vytrpieť, cez krv a pot. Tak trochu sa strácala pred očami svojich rodičov, ktorí sa ju snažili zaujať niečim iným. Nič iné ale neexistovalo, nie teraz a nie nikdy. Všetko sa zmenilo v momente kedy dostala možnosť odísť študovať balet do Ruska - kde bol balet sám o sebe kultom a nie len pekným umeleckým zameraním. Musela rodičov dlho prosiť a nasľubovať im možné nemožné aby ju na rok pustili do Ruska. A tak sa v šestnástich spakovala a odišla do najlepšieho baletného tanečného inšititútu na svete. Rusko bolo tým najlepším ale aj najhorším obdobím v jej živote. Pripadala si tam ako amatér a ako pes, zbitý na ulici keď došla do tanečného išntitútu. Balet sa stal tak jej prioritou a škola bola druhá, občas mala problém všetko udržať na uzde. Vyvrcholením jej ročného štúdia malo byť Ľabutie jazero od Čajkovského. Samozrejme, že išla po hlavnú rolu bielej ľabute. Nedostala ju a to brala ako osobné zlyhanie, čo jej sen iba posilnilo. Raz bude tancovať tú zatratenú bielu ľabuť aj keby to má byť cez jej mŕtvolu. Napriek jej sklamaniu zo samej seba, na ňu boli všetci pyšní. Rok v Rusku zakončili krásnym baletom a ona sa mohla vrátiť späť. Tak sa z nej stala jedna z najlepších tanečníčiek v ich škole, nebol problém si získať ktorúkoľvek hlavnú rolu chcela. Iba Odette - tú stále nemohla mať. Po škole odišla študovať na vysokú školu históriu umenia, aj keď titul naozaj nepotrebovala. No študovaná a krána baletka je neodoľateľné kombo. Dokončila si však iba bakalára, pretože sa v tej dobe prihlásila do národného divadla. Do toho najlepšieho v ich krajine. Tam to bolo trochu zložitejšie, dostať sa k hlavnej roly. Vždy sa ale snažila - raz sa ale snažila až moc. Jej telo dostalo menší srdcový infarkt a Daphne bola prevezená do nemocnice iba vo svojich 22 rokoch. Lekári jej odporučili sa naďalej nepreťažovať, lebo prílišné preťaženie srdca môže nabudúce pokojne znamenať aj smrť. O tom ale nechcela ani počuť, nepočula ani svoju mamu, ktorá sa jej doslova na kolenách prosila aby ďalej netancovala. Pokračovala iba ako tanečníčka v pozadí, dávajúc si pozor na svoje srdce. No jej srdce aj zdravie išlo stranou, keď národné divadlo vyhlásilo konkurz sa bielu ľabuť z Ľabutieho jazera. A vtedy tušila, že jej predsvzatie z predošlých rokov sa možno naplní - bude tancovať tú zatratenú bielu ľabuť aj keby to má byť cez jej mŕtvolu. V tomto prípade možno naozaj doslovne.