Eden Vanderbilt MacKenna

Profesor religionistiky

Angeles

Kasta: Tretia

Vek: 29    Dátum narodenia: 7.9.

Znamenie zverokruhu: Panna

Výška: 187cm    Váha: 75 kg


Obľúbená farba:  Hnedá, čierna, maslová

Vlastnosti postavy:  Vážny, zdvorilý, precízny, ambiciózny, vľúdny

Univerzita: Profesor na Filozofickej fakulte

FC: Matthew Bell

Not yet corpses. Still, we rot.

Charakteristika

Definovať osobu, ktorou je Evander MacKenna nie je na prvý pohľad vôbec náročné. Vysoký fešák s tmavými vlasmi a netypicky svetlými očami a pokožkou. To všetko je viditeľnou pravdou, ktorá by stručne popísala mladého profesora religionistiky. Na rozdiel od jeho matky však nebola práve viera v Boha to, čo ho prinútilo vybrať sa týmto smerom, ale jej nedostatok. Bude to tým zaužívaným stereotypom, pretože tak funguje svet – keď si myslíte, že tomu porozumiete až keď v tom budete expert, no pravda vám ujde od začiatku, už v zárodku samotnej veci a napokon si odmietnete priznať, že poznanie Vám nepomôže a nikdy ani nepomohlo, len uistilo v tom, ako málo stále viete a ako ťažké je veriť. Evander je síce inteligentný a vzdelaný ale porážky, najmä tie, ktoré sú spôsobené ranami pod pás samotným osudom, znáša ťažko a priznať si, že v skutočnosti si je stále neistý mnohými fundamentálnymi otázkami bytia, neochotne priznáva nie len pred sebou. Radšej však bude neistý, akoby mal slepo veriť v niečo a hlásať ďalej svoje mylné presvedčenie. Nikdy nepovie niečo ako fakt. Výpovedná hodnota pravdivosti toho čo tvrdí, nemôže byť relatívna. Často sa ocitá vo vlastnej hlave, kde vedie neprestajný rozbroj názorov, pretože na všetko sa dá povedať ale a nájsť pomerne obstojný argument. Vo všeobecnosti sa však navonok vôbec nejaví ako osoba plná rozporov. Nesie sa sebavedome, tak ako by sa každá osoba jeho postavenia a vzdelania mala niesť – Vážene a prísne, vyžadujúc si rešpekt od ostatných samotným pohľadom a prostou prítomnosťou. Má okolo seba nepriepustnú chladnú auru, ktorá dokáže vzbudiť pozornosť nejedného, no Evander si nikoho k sebe nepripúšťa. Nemá v obľube pútať sa na nových ľudí a vytvárať si záväzky, aj keď by sa dal opísať ako pomerne spoločenský tvor. Na svoju obranu by povedal, že je jednoduché viesť nezáväzný rozhovor, no starať sa o priateľstvo je náročné a vyžaduje to nemalé úsilie, na ktoré on nemá čas a ani chuť. Jediný, komu je tento muž oddaný sú poznanie a vedomosti. Pestovať čosi mu nikdy nešlo úplne od ruky; odhliadnuc od rastlín, berúc do úvahy náročnosť potrieb druhých ľudí. A tak, aby neporušil túto ideu vážneho, samotárskeho profesora, ktorú úpenlivo buduje, sa s nikým výrazne nezbližuje. Dokonale mu postačuje hŕstka tých pár ľudí, ktorí sa do jeho života prichomietli ešte v čase, kedy neriešil existenciu tak vážne a bol oveľa ľahkomyseľnejší a jednoduchší. Obzvlášť oceňuje práve tých, ktorí od neho nečakajú angažovanosť a plynulú pozvoľne s Evanderom, pretože ho už za roky stihli spoznať a vedia, že on nie je tým, ktorý sa bude snažiť udržiavať s Vami kontakt, keď nemusí. Dokáže spochybniť mnoho vecí a neistota ho sprevádza často, v čom je však plne presvedčený sú jeho maniere gentlemana a vyberané spôsoby v spoločnosti. Možno to je tou škótskou krvou, ktorú zdedil z matkinej strany. Možno naopak, práve zbohatlíckym pôvodom svojho šarmantného otca, nech už však nabral tieto spôsoby kdekoľvek, pevne sa ich drží. Nedá dopustiť na galantnosť rovnako ako na pohár kvalitnej whiskey, ktorú si najradšej vychutná s otcom. Nie len jeho chuťové poháriky napovedajú, že má škótsku krv. Prezradí ho okrem tejto drobnosti, spolu s jeho menom a silným prízvukom aj fakt, že dokáže plynule rozprávať po gaelsky, čo ho naučila jeho matka. Preferuje angličtinu, samozrejme, tej rozumie každý ale veľmi rýchlo prišiel na to, že ak chce urobiť dojem a niekoho oslniť, pár romanticky znejúcich fráz v skoro zabudnutom jazyku urobia trik zaňho. Evander obzvlášť našiel akýsi divný druh zaľúbenia a fascinácie v tom, čo sa už pominulo a je skoro zabudnuté. Rovnako ako jeho rodičia, aj on sa istý čas považoval za lovca pokladov a pátrača po tom, čo bolo dávno stratené. Nikdy však nebol úspešný a s pribúdajúcimi rokmi ho príval adrenalínu z dobrodružstva, ktoré zažíval na výpravách s otcom omrzel, rovnako ako väčšina vecí v živote - Nebol síce nikdy prchký, zato povedať, že zostával veciam verný sa nedá. To jediné, čoho sa drží až doteraz je veda o náboženstvách a aj v tom zohráva značnú rolu fakt, že na isté otázky ešte stále nenašiel odpoveď akú by si predstavoval a zároveň, aká by ho uspokojila.

Minulosť

Nebolo to ideálne ale to život nie je nikdy. Na počiatku to však bolo iné, akoby obaja mali na nosoch nasadené ružové okuliare - poháňaný spoločnou vášňou, zapálení pre rovnakú vec. Adrenalín tomu určite dodával tiež isté kúzlo, ktoré bolo neoddeliteľnou súčasťou hľadania pokladu templárov z dávnych čias. Edenova mama už od mlada vykazovala isté nadšenie pre všetko späté s Ježišom Kristom a kresťanstvom, práve tomu sa venovala aj počas celého svojho štúdia. Každá ďalšia informácia bola drahocenná a jej cieľom bolo všetky ich pozbierať a uchovať vo svojej vlastnej hlave. Na akademickej pôde excelovala. Počas doktorandského štúdia, kde v poslednom ročníku odcestovala do Ríma a mala v pláne stať sa špecialistkou, ju oslovil istý muž, Illeyčan. Volal sa Horatio Vanderbilt. Medzi bežnými ľuďmi len zbohatlícke meno šľachtica, ktoré poriadne nič nepredstavovalo. Avšak pre ľudí ako Deirdre MacKenna predstavoval Horatio neodolateľnú príležitosť. Keď jej oznámil, že hľadá práve ju a ozrejmil jej dôvod prečo, poskočilo jej srdce nadšením. Nedokázala povedať nie. Ak by to boli práve oni, kto by vypátral poklad templárov, učinili by jedinečný objav, ktorý by sa zapísal do dejín spolu s nimi. Tým bolo rozhodnuté. Horatio, prehnane sebavedomý lovec a zberateľ pokladov s dostatočnými prostriedkami a Deirdre prekypujúca ojedinelým intelektom a znalosťami, sa vydali po stopách templárov aby našli a ukoristili ich dávno stratený poklad. Netrvalo to dlho a títo dvaja k sebe vzplanuli vzájomným citom. V obklopení blízkeho východu a Arábie, kam spoločne odcestovali aby započali pátranie, bolo jednoduché zabudnúť na realitu každodenného života a nechať sa strhnúť dobrodružstvom, ktoré mladých milencov spájalo. Neraz sa museli spoliehať jeden na druhého a čeliť nástrahám, ktoré si pre nich odkaz templárov zachoval. Samozrejme, že k sebe pocítili napokon náklonnosť. Ako Horatio sám rád tvrdil, „bolo to nevyhnutné, drahá.“ Pre Deirdre bolo jednoduché zaľúbiť sa do šarmantného lovca pokladov, ktorý okrem toho, že mal slušné renomé bol vynaliezavý a charizmatický. Mohol mať ktorúkoľvek ale on si vybral Deirdre. A kým ich pátranie trvalo, bolo to ako z romantického filmu. Lúštili spoločne tajomstvá minulosti, ktoré sa pred nimi pomaly odkrývali kúsok po kúsku. Cestovali z miesta na miesto, prenasledovali templársku púť, stretávali nových ľudí, zvyky a kultúry. V nič podobné Deirdre ani len nesnívala, keď sa vydávala na štúdium do Talianska. Po celý ten čas mala pocit akoby snívala. Z tohto krásneho sna sa však jedného dňa musela prebudiť. Čakala, že to príde až vtedy, keď skutočný poklad niekde nájdu; ak ho nájdu. Zostávala však pozitívna a viera ju nikdy neopúšťala. To čo ju zo snenia vytrhlo bolo niečo úplne odlišné, niečo, čo si pred tým ani len nedokázala predstaviť no svojou hodnotou to zďaleka predčilo akékoľvek zlato a diamanty, ktoré sa pokúšali nájsť. Zistila, že je tehotná a s Horatiom čaká dieťa. Deirdrin krásny sen nemal ružové prebudenie a radosť z nového zistenia netrvala dlho. O všetku ju obral Horatio, keď nezdieľal jej nadšenie. Naopak, bol nahnevaný a odmietal pripustiť, že by to mohlo byť jeho dieťa. Akoby Deirdre bola vôbec s niekým iným. Pomaly ale isto sa ich cesty rozišli a Deirdre sa vrátila späť domov do Škótska, kde žila sama so svojimi rodičmi, ktorí jej neskôr aj pomáhali vychovávať toto dieťa. Historička tak priviedla na svet 7.9. vlastný poklad, ktorý pomenovala Eden. Jej dieťa bolo jej rajom na Zemi; doslova. Bude trvať ešte niekoľko rokov, kým chlapcovi meno začne liezť na nervy, pretože znelo príliš nežne a nechá sa volať radšej Evander – Spleť jeho vlastného mena s priezviskom, ktoré mu povolil privlastniť si Horatio. Už vtedy vedel, že svojmu menu pripisuje veľkú váhu. Môže sa nazvať hoc ako a stále bude sebou samým. Mal však zároveň pocit, že táto skomolenina ho bude spájať s otcom o niečo väčšmi ako keby mal trvať na to, aby ho aj naďalej volali všetci Eden. Nikdy spolu nemali naozajstný rodičovský vzťah, ktorí býva medzi synom a otcom. Svojho biologického otca Evander nepoznal až do svojich piatich rokov. Matka si už nikoho nenašla a tak žili len oni dvaja s vedomím, že na svete niekde existuje akýsi neznámi muž, ktorý je jeho otcom, no nechce ho. Našťastie ho toto poznanie netrápilo tak dlho ako poniektorých a Horatio sa jedného dňa ozval z ničoho nič, s túžbou spoznať ho. Deirdre už bola o niečo rezervovanejšia. Skúsenosti jej nedovolili opäť dúfať tak ako v minulosti, keď bola primladá a pobláznená. Nechcela si ani nahovárať, že by sa k nim Horatio vrátil a žili by spoločne ako jedná šťastná rodinka, ktorou nikdy neboli. Evanderov otec bol na niečo takéto príliš nespútaný a nekonvenčný. Miesto toho aby sa Horatio prisťahoval k nim a žili pokojným usadeným životom si Edena brával vždy na leto k sebe do Illey, poprípade vždy tam, kde práve pátral. Mnohokrát boli lokality a pátranie nebezpečné ale to Edenovi neprekážalo. Užíval si, že vôbec má jeho otec o neho záujem a bráva ho so sebou. V tom období sa cítil akoby boli vo filme Indiana Jones. Akoby práve s tým mohol mať tak malý chlapec vôbec nejaký problém ? Uzavreli pakt, že matke o ich spoločných výpravách nič nepovedia a za to si vyslúžil prísľub, že na ďalšie leto ho opäť Horatio zoberie so sebou. Takto to šlo niekoľko rokov, celý cyklus klamstiev sa pravidelne opakoval. Eden to všetko, leto za letom do seba nasával. Otec mu bol vzorom a viac priateľom, než skutočným rodičom. Pochytil jeho mravy, spôsob ako rozpráva a mnohé ďalšie drobnosti. Napríklad, začal pri sebe vždy nosiť zapaľovač aj keď nikdy nefajčil, len preto, že raz videl ako otec pohotovo a koketne pripálil akejsi neznámej žene cigaretu a ona mu zato venovala oslnivý úsmev a spoločnosť po zvyšok večera, až kým Horatia samotného neprestala tá šarvátka baviť. Neušiel mu zámer tohto aktu a na jednej strane pocítil bodnutie zrady, na druhej strane ho zalial obdiv, ktorý pocítil voči mužovi, čo mal byť jeho otcom. Až keď značne vyrástol, si uvedomil, že tieto naivné návyky nedokázal zo seba striasť ani v prípade, keď chcel byť viac podobný svojej matke než otcovi. Napriek tomu sa snažil rôzne a nenechal sa odradiť. Možno sa správaním podobal väčšmi Horatiovi, no rozum a akademické vlohy podedil po matke, rovnako ako túžbu po poznaní a byť svojou najlepšou verziou. V triede na strednej škole vynikal nadpriemerným intelektom, jediné čo mu nešlo boli predmety ako matematika a fyzika. Akonáhle nahradili číslice písmenami, Evander bol stratený. Toto, spolu s rôznymi inými drobnosťami ho prinútilo k rozhodnutiu, že sa uberie na vysokú školu študovať práve humanity ako filozofia, paleontológia, antropológia a v neposlednom rade religionistika, ktorá mu učarovala najväčšmi a rozhodol sa jej venovať podrobnejšie. Dovoliť si kvalitnú univerzitu nebol problém. Horatio mal peňazí vždy požehnane a po rokoch strávených s vlastným synom sa v ňom prebudili isté rodičovské pudy, ktoré ho prinútili zaplatiť Evanderovi školné v Illey, kde mu bude bližšie ako keby študoval v Škótsku pri mame. Otázky vyššieho bytia boli preňho zo všetkého najzaujímavejšie. A síce nezdieľal po rokoch rovnaké nadšenie z pátrania po stratených artefaktoch a pokladoch spolu so svojím otcom tak ako voľakedy, stále mu svojimi novonadobudnutými znalosťami pomáhal pri rôznych pátraniach, občas ho dokonca aj sprevádzal. Kontakt udržiavajú stále, vzhľadom na to, že Evander po štúdiu nastúpil na pozíciu asistenta na univerzite a pokračoval v práci v Illey. Do Škótska k mame sa už nevrátil, aj keď za ňou na sviatky cestuje. Rokmi je to však stále menej a menej aj vzhľadom na to, že sa stal hlavou tajného univerzitného spolku, ktorému sa rád oddáva vo voľnom čase.