Ak by ste chceli poznať, prečo je Frank vlastne v paláci, museli by ste sa pozrieť do jeho minulosti, ktorú vám takmer nikdy neprezradí, iba ak prikrášlenú. Zhrňme si fakty, ktoré o ňom vieme. Pôvodne sa narodil v provincií Waverly, v meste New York. Do bohatej diplomatickej rodiny Má aj staršieho brata Alberta, ale ten pre náš príbeh nie je podstatný, odsťahoval sa kamsi do zahraničia, vraj je tiež nejaký diplomat. A má sestrenicu Hariet, ktorá žije kdesi na strednom západe. Pre Franka bol však iný osud. Ako člen významnej rodiny, si musel vybrať nejakú poctivú prácu, kde má aj budúcnosť. Bolo tradíciou, že jeden zo synov sa stane diplomatom a ten druhý sa stane členom v armáde. Tento Čierny Peter padol teda na Franka. Vybral sa do armády. Ako poriadny šprt, vyštudoval univerzitu s diplomom, sa rozhodol robiť to čo najlepšie vie. Vďaka svojej telesnej konštrukcii a tomu, že jeho rodina bola kedysi dávno imigrantská, nemal to jednoduché a stal sa terčom posmechu. Dokonca sa rozhodol zbaviť sa svojho druhého mena Fausto (znamená šťastný), aby sa zabavil pút so svojou starou vlasťou. No tvrdohlavý, výbušný mladík sa dral postupne čo najvyššie ako sa len dá. Húževnatosť sa mu oplatila a stúpol si v očiach vedúcich. Postupne mu dávali dôležité úlohy, dokonca velil na jednej alebo troch zahraničných misiách (Nepovie vám akých, ale vždy povie, že to boli tie najnebezpečnejšie misie aké len sú). Slúžil aj v paláci a nikto sa nemohol na jeho prácu sťažovať. Po odchode z armády sa rozhodol venovať osobnému životu, ale preferoval hýrivý život v spoločnosti krásnych žien, klubov a podobne. Tá povaha sa možno nachádzala v jeho talianskej krvi. No odvolávať sa na pôvod je predsa len trochu prízemné a hlúpe. Nikdy sa u neho žiadna neohriala. Prežil si svoje búrlivé obdobie a rád si vyhodil z kopýtka. Miloval spoločnosť a pozornosť. Keď sa dosť vybúril, tak sa vrátil na základňu, kde trénoval mladých kadetov. Niekto by povedal, že je pošahaný a nemá všetkých päť pohromade (veď to ani nemá). Veď sa rozhodol urobiť jednu z najbláznivejších vecí vo svojom živote. A potom oslepol. Povie vám, že sa to stalo pri nejakej náročnej misii, rozhodne si neprizná že zlyhal vo svojom úsudku, ale jedného večera si s kamarátom povedali, že bude dobrý nápad sa zahrať s raketami. Kamarát sa dostal pred súd a Frank oslepol. Granát ledva odhodil. To sa stalo pred desiatimi rokmi. Pokiaľ budete sa ho pýtať ako sa stal nevidiacim, povie vám niečo úplne iné. Preto ho niektorí označia za klamára. On sa však za svoju chybu hanbí. Z jeho armádnych zásluh stojí za zmienku aj to, že výrazne dopomohol v ochrane mesta, predovšetkým kráľovskej rodiny. Sanatóriu sa bránil zubami nechtami a tak ho nechali žiť samého. Spočiatku mal aj asistenta, ale ten mu liezol na nervy, tak ho vyrazil. Odmieta priznať, že ho to obmedzuje. Nenávidí to, keď ho na to niekto upozorňuje. A snaží sa žiť tak, akoby nič nebolo, lenže každý deň vidieť rozliezajúcu tmu, vám rýchlo zoberie chuť niečo robiť. Ako armádny vyslúžilec dostáva slušné peniaze (niekedy ozaj nezáleží ako sa ten úraz stal), no jemu to nestačí. Veľmi ťažko si však na to zvykal. Všetko bolo pre neho nové a náročné. Asistenciu dlhodobo odmietal. Cestovania, ktoré mal tak rád sa nevzdal a rozhodol sa usídliť v Angeles. A prečo sa nanominoval do paláca? Pôvodne sa chcel dostať lsťou, ale ho prekukli, kto by chcel slepého strážcu? Bolo by to hlúpe a neefektívne. A ešte k tomu drzé a neslušné. Uvedomil si, že si chce užiť nejakú zábavu a predsa len otvorený palác je niečo, čo sa len tak nedeje. Chopil sa svojej šance, že aspoň bude robiť sprievodcu. Navyše pre palác by to bola dobrá reklama, keby sa na verejnosti objavil tu i tam človek s handicapom. Keď sa do úvahy vezme, že slúžil svojej vlasti a jedno s druhým, tak rozhodol sa možno na posledný raz vyskúšať niečo inšieho. A zistiť, že život je stále krásny. Pretože niekedy ozaj zabudneme skutočne žiť, ľahko sa to stane. A potom nachádzať cestu nazad môže to bolieť. Frank musel o to miesto pochopiteľne zabojovať, tak využil svoje schopnosti a ukecal úradníkov a nadriadených z armády, že on predsa na to ešte má a prečo odkladať veci na zajtra. Urputná tvrdohlavosť tohto muža nepozná hraníc a keď niečo chce, tak si vie aj poriadne povedať o to, čo chce a už vôbec s tým nemá problém. Možno sa na neho skutočne usmialo šťastie, za ktoré sa oplatí bojovať. Boj s jeho neduhmi nekončí, skôr naopak, stále sa nájde niečo, na čom by mal pracovať. Teraz si však praje nikoho nesklamať, dokonca ani seba nie...