Gia3.jpg
image-from-rawpixel-id-2590444-png.png

Giorgia De Luca

Go-go tanečnica v Luxe / Študentka

Waverly

Kasta: Druhá

Vek: 24    Dátum narodenia: 10.8.

Znamenie zverokruhu: Lev

Výška: 169cm    Váha: 56 kg


Obľúbená farba:  Červená, čierna

Vlastnosti postavy:  Temperamentná, sebavedomá, vyrovnaná, hrdá, fajčiarka

Univerzita: Lekárska fakulta, Patológia, 3. rok

FC: Angelina Jolie

Gia6.jpg
Mors tua, vita mea.
image-from-rawpixel-id-2590444-png.png

Charakteristika

Pery červené ako krv, pleť biela ako sneh a vlasy čierne ako eben. Svojou krásou by predčila ktorékoľvek dievča, samotná kráľovná by jej mohla závidieť. Tvár i postavu má bez jedinej chyby, mohla by byť modelkou alebo herečkou, mohla by založiť kult a byť spasiteľkou. Ľudia by ju určite počúvali, nechali by sa vábiť jej ladnými krivkami, opantať jej zvodným úsmevom a tajuplným pohľadom šedomodrých očí spoza dlhých rias. Nasledovali by ju a milovali. Krásu považuje za jednu z najlepších vlôh, ktoré dostala do vienka a preto sa ju snaží zveľaďovať. Veď prečo inak by bola taká nádherná a očarujúca, ak by toho nesmela využívať? Zvodná a príťažlivá, taká ona je. Veľmi dobre si uvedomuje svojich ženských kriviek a vyvinutého dekoltu. Riadi sa však jedným pravidlom. Môžete sa pozerať, ale dotyky sú zakázané. Možno je tanečníčkou v klube, ale to z nej nerobí děvku, ako si mnohí automaticky myslia. Hrá to na drsňačku, no v skutočnosti nie je nebezpečnejšia, než ktorýkoľvek iný smrteľník. No neoplatí sa podceňovať jej peknú tváričku a výrazne ženské krivky. Svoje telo používa ako návnadu, aby vám následne ako modlivka mohla odhryznúť hlavu. Gia nie je len tak obyčajným dievčaťom s tragickou minulosťou, akých po svete chodia stovky. Je vyspelejšia a ostrieľanejšia. Väčšinu svojich spolužiakov považuje za malé neskúsené detičky a svoje pohŕdanie len s ťažkosťami skrýva. Ak by ste sa jej opýtali, čo je jej osudovou chybou, pravdepodobne by vám úprimne odpovedala, že hrdosť. Nečaká pomoc od sveta, nechce aby niekto za ňu riešil jej problémy alebo aby jej niekto pomáhal. Dokonca ani svojím adoptívnym rodičom nedovoľuje, aby jej pomáhali. Získala ich kastu, čo jej významné pomohlo dostať sa na Kráľovskú univerzitu. No tam ich pomoc končí. Je príliš hrdá na to, aby si od nich nechala platiť výdaje spojené so školou či s ubytovaním. A tak tancuje v klube, topí sa v študentských dlhoch a vôbec sa za to nehanbí. Vie, že za každú pomoc sa platí a nezištná pomoc je len bujný sen zúfalého človeka, preto si sama radšej zvolila pretĺkanie sa životom, ako vydržovanie sa od adoptívnych rodičoch. Keď sa to však preženie s hrdosťou a sebavedomím, často človek pôsobí arogantne a to je presne Giorgiin prípad. Aj keď nemá nič, tak sa tvári, ako keby jej patril celý svet a nepokľakla by ani pred samotným princom. Namiesto toho sa ho rozhodla získať, aby on pokľakol pred ňou. Ak teda bude chcieť po tom, ako spozná jej komplikovanú maličkosť. Na pravom boku má tetovanie kvetov, ktoré naprosto zbožňuje a v budúcnosti si plánuje dať ďalšie tetovania. Gia je temperamentná a energická žena, v ktorej sa nezaprú talianske korene. Presne vie, čo od života chce a tvrdo si za tým ide. Je priebojná a ctižiadostivá, niekedy však precení svoje schopnosti a naberie si toho na seba príliš, no väčšinou to nakoniec aj tak zvládne, či už vlastnou šikovnosťou alebo prekliatym šťastím. Je to lovkyňa, ktorá si veľmi ľahko dokáže mužov obtočiť okolo malíčka, vie byť zvodná a v ďalšom momente nevinne klipkať očami a tváriť sa ako anjel, čo kráča po zemi. Nerada prehráva a ak sa náhodou zdá, že hra skončila, tak ona rozhadzuje siete hlbšie do vody a pripravuje sa na svoje víťazstvo. Rada sa hýbe, akýmkoľvek spôsobom, nerada len tak sedí na mieste a nič nerobí. Spoločnosť zvierat má radšej, než tú ľudskú. Jej komunikačné schopnosti a schopnosť empatie na tom nie sú najlepšie, možno práve preto sa rozhodla študovať Patológiu, pretože mŕtvych už nemôže nijako uraziť. Riadi sa heslom „podľa seba súdim teba“, preto od všetkých očakáva len to najhoršie.

Minulosť

Giorgia sa narodila do rodiny imigrantky z Talianska a pochybných náhradných otcov, ktorých prítomnosť nikdy nebola dlhšia ako pár mesiacov. Našťastie. Jej matka nemala zrovna dobrý vkus na mužov, inak si Gia nevie vysvetliť, ako ju mohli priťahovať žalostne stratené existencie. Jej mama si prišla za oceán plniť svoj veľký "illeyský sen". Snívala o dobrom živote, o sláve a bohatstve, ktoré doma nikdy nemala. To, že je tehotná zistila krátko po príchode do Illey. Vrátiť sa bolo neskoro, začať vysnívaný život sa s dieťaťom nedalo a jej výchova jej nedovolila, aby išla na potrat alebo sa dieťaťa vzdala. Tak sa obidve pretĺkali životom ako najlepšie vedeli. Giorgia bolo rozkošné dieťa s plnými ružovými lícami a jamkami v líčkach, čoho sa snažila jej mama využiť a tak s ňou chodila po rôznych kastingoch na detské roly. Dokonca si Gia zahrala v niekoľkých reklamách, no nikdy to nebolo nič významné, aby skutočne prerazila a zrodila sa z nej detská hviezdička. Možno to bolo tým, že ako veľmi rozkošná ako dieťa bola, úmerne s tým bola tak veľmi umrčaná a uplakaná, takže nejaká spolupráca na natáčaní väčšinou nebola možná. A tak boli zasa len odkázané na zlé platené brigády jej mamy a otčimov, ktorí si vyberali až príliš vysokú cenu za to, že ich živili. Bitky, nadávky, dokonca aj sexuálne obťažovanie. To všetko sprevádzalo jej detstvo a podpísalo sa na jej osobnosti. Niekoľkokrát zvažovala útek z domu, no nikdy sa k tomu skutočne neodhodlala. Nechcela mamu nechať trpieť samú. Síce jej nedala práve šťastné a ideálne detstvo, ale stále to bola jej mama. Jediná blízka osoba, ktorú kedy mala. Aj o tú však nakoniec prišla. Stalo sa to v jednu chladnú, decembrovú noc, keď mala ešte len trinásť rokov. Z izby jej matky sa opäť raz ozýval krik. Ďalší z jej nápadníkov alebo možno zákazníkov. Časom sa to už nedalo rozoznávať. Zamkla sa v skromnej izbičke a zabalila sa do periny. Hlavu si skryla pod vankúš, len aby už nemusela nič z toho počúvať. A postupne skutočne prestala počuť. Doteraz nevie, či zaspala alebo krik jej mamy proste po niekoľkých ranách sám od seba ustál. Ráno, keď vyšla z izby, bolo všade ticho, ako keby cez noc zastal čas. Nohy ju oziabali zo studenej dlážky. Triasla sa od zimy. V hlave jej bežalo milión myšlienok, či ich zasa odpojili alebo či zabudli zavrieť na noc okno. Potichu cupitala po malom byte, len aby nikoho nezobudila, no už tu nebol nik, kto by sa dal zobudiť. Nakukla k mame do izby. Bola tam sama. Potešilo ju to, aspoň si k nej mohla ľahnúť. Ležala na bruchu len v nočnej košeli. Prikrývka sa váľala na zemi. V izbe sa vznášal nepríjemný pach moču, ani to ju však neodradilo od toho, aby si sadla k mame na posteľ. Pohladila ju po ruke, dúfajúc, že sa preberie. Chlad jej tela ju prekvapil. Ako to, že sa nezobudila na chlad a neprikryla sa? Znovu sa jej dotkla, tentoraz ňou zľahka zatriasla. Išlo to veľmi ťažko. Oslovila ju. Čakala, no nič sa nestalo a v nej začala vzrastať panika a strach. Skúsila to znova, no nedokázala ňou poriadne pohnúť. Bola studená, studená ako ľad. Vybehla z izby a bežala klopať na dvere susedom naproti. Keby mohla a mala čas, klopala by na všetky dvere v ich ošarpanom paneláku, len aby zburcovala celý svet, aby niekto jej mame pomohol. No jej sa už nedalo pomôcť. Nikdy sa tak veľmi nebála a necítila tak príšerne osamelá, ako keď ju ešte stále v pyžame odvádzali sociálne pracovníčky v sprievode s policajtkami. Bol to jej najhorší deň v živote a márne sa pokúša na neho zabudnúť. Ešte dodnes ju máta v snoch mŕtvolne bledá tvár jej mami. Niekedy dokonca otvorí oči a ukáže jej zošednuté bielka, vycerí na ňu zuby, pýta sa jej, prečo jej nepomohla a hmatá po nej svojimi zhnitými rukami. Avšak, ironicky, po tejto nešťastnej udalosti jej život nabral pokojnú rovinu. V detskom domove ju už nikto nebil, ani sa jej nikto nezakrádal do izby a následne do nohavičiek. Bola tam tichým dievčaťom, ktoré sa nechcelo s nikým baviť, poriadne nejedla a väčšinu voľného času sa len ticho dívala do steny, no nikomu to neprišlo priveľmi divné, nikto nečakal, že po tom, čo prežila, bude úplne normálna. Niekoľkokrát ju vypočúvali, aby mohli obviniť ‚úžasného priateľa‘ jej mami. A ona im všetko povedala, aj keď ju to neskutočne bolelo, aj keď ju to priam trhalo na kusy. Bolo jej jedno, či to urobil alebo nie, chcela len, aby trpel, nikdy v živote necítila takú nenávisť, ako keď sedela oproti nemu na súde. Hanbila sa, bola vydesená a ustráchaná, no to všetko zatienila čistá nenávisť, ktorá pretrvávala ešte dlho potom, čo to všetko skončilo a život sa pohol ďalej. Svet sa nezastavil, ako si pôvodne myslela. A tak nemohla ani ona zastaviť. V detskom domove sa nakoniec nezdržala dlho. Bola jedným z tých šťastných detí, ktoré boli takmer okamžite adoptované. Veď kto by si nechcel osvojiť malé rozkošné dievčatko, ktorého tragicky osud sa prehnal médiami? Pod svoje ochranné krídla si ju vzal slávny herecký pár Jolleene a Bruce Littovci, ktorý mali už plný dom adoptovaných detičiek, takže to bolo skoro ako v detskom domove, len omnoho luxusnejšie. Od tejto chvíle mohla mať čokoľvek len chcela, mohla si splniť každý svoj detský sen. No nepriala si nič. Chcela len žiť a popravde, ani do toho sa jej extra nechcelo. Mala problém dôverovať svojej novej rodine a ešte o to väčší problém jej robilo prijať ich pomoc, pretože priatelia jej mami ju naučili, že za každú pomoc sa platí a cena býva vyššia, než si môže dovoliť. Strach z pomoci v nej pretrváva až do dospelosti. Ani psychológ, ktorého od toho momentu navštevuje, to zatiaľ nedokázal zmeniť a nevie, či sa jej to niekedy niekomu podarí. Vlastne ani nevie, či chce, aby sa to zmenilo. So svojimi ‚rodičmi‘ sa často neukazovala na verejnosti. Skôr sa snažila byť v ústraní a žiť si pokojným životom, i keď to nie vždy bolo možné. Dlhé roky chodila na kurz sebaobrany a skúšala rôzne bojové umenia, len aby sa cítila sebaistejšia, sebavedomejšia a hlavne, aby sa jej prinavrátil pocit bezpečia. Počas svojho dospievania chodila do jazykovej školy a Jolly, ako oslovovala svoju adoptívnu mamu, učila taliančinu, aby nestratila kontakt so svojim druhým materinským jazykom. Aj napriek tomu, že sa jej život od adopcie výrazne zlepšil, nedokázala žiť v sláve a prijať pomoc. Len čo dosiahla plnoletosti, tak sa odsťahovala od svojich rodičov, aj napriek tomu, že toho sama moc nemala. Chvíľu jej trvalo, kým sa postavila na vlastné nohy a zasa nejako stabilizovala svoj život. Už niekoľko rokov pracuje v Luxe ako tanečníčka a táto práca ju skutočne napĺňa. Tanec ju baví a aspoň tak môže spojiť prácu so svojim hobby. Okrem toho tiež občas zaskakuje ako čašníčka, keď niekto na poslednú chvíľu vypadne. Od rodičov sa dištancuje a nechce, aby za ňu čokoľvek platili. Vie, že stále na ňu z diaľky dohliadajú, no je rada, že rešpektujú jej rozhodnutia, aj keď s nimi nesúhlasia. Ale sú to jej rozhodnutia a ona radšej bude žiť s nimi, ako s vedomím, že sa nechala rozmaznávať a vydržiavať. Myslela si, že nikdy nepôjde na univerzitu, keby jej mama stále žila a stále sa nachádzala v prostredí, v akom strávila prvé roky svojho života, tak by sa tam nikdy ani nedostala. Jedine tak ako sociálny prípad, do ktorého by každý poštuchával a pripomínal jej, že má byť za túto šancu vďačná. Ale vďaka svojim adoptívnym rodičom sa tam dostala. Ich kasta ju tam dostala. A síce sa tam trápi a pretĺka z ročníka do ročníka, tak je šťastná, že tam môže byť a študovať Patológiu. Už teraz ju síce desia študentské účty, ktoré bude musieť jedného dňa splácať a s ktorými si určite nenechá nikým pomôcť, no je odhodlaná to zvládnuť. Sama. Momentálne býva na byte s ďalšími troma dievčatami, ktoré ju považujú za čudnú, svoj čas prerozdelila medzi školu a prácu a zaumienila si, že ukradne princovi srdce.