Minulost

Po všetkom zlom príde niečo dobré – svetielko nádeje. Krajina do ktorej sa narodila bola zničená zvnútra, rovnako ako zvonka. Preto bolo pre ľudí dobré počuť niečo pozitívne. Malé deti sú vždy pozitívnou správou. S novým životom totiž prichádza nová nádej, na niečo krajšie a lepšie. V jej prípade to bolo niečo oveľa dôležitejšie, ako len zlomenie cyklu v rodine. Narodila sa ako prvé dieťa kráľovského páru, ktorý bol vtedy ešte veľmi mladý a celkom nový na svojej pozícii. Nezáležalo ani na pohlaví, dôležité bolo, že sa narodila a bola zdravá. V deň jej narodenia zaznelo niekoľko strel na počesť. A o dva dni neskôr sa verejne vyhlásilo jej oficiálne meno – Stina Amelia Iversen. Malé dievčatko bolo naozaj skoro ako sväté, všetci si ju chceli chovať v rukách a nosiť ju celé dni hore-dole. Dlho bola najsledovanejším členom svojej rodiny, dokonca zatienila tak aj svojich rodičov, ktorí onedlho po nej očakávali ďalšie dieťa. Nikoho nezaujímalo aké to bude pohlavie, veď oni už predsa svojho budúceho panovníka mali. Jej sestra, Millie došla s rovnakou pompéznosťou ako ona. Pre ňu bola vždy Millie iba sestra, žiadna princezná alebo hoci členka kráľovskej rodiny. Tam bol asi ten problém, priamo od koreňa – sama sa nikdy nepovažovala za člena kráľovskej rodiny. Prečo ona nemohla ale iné deti mohli? Spomienky z jej detstva sú veľmi rozmazané, lebo žiadne detstvo poriadne nemala. Akonáhle začala aspoň trochu vnímať svet okolo seba, dostala nastavený denný režim, ktorý musela spolu so sestrou nasledovať. Na ňu bol ale otec vždy oveľa tvrdší a horší ako na Millie. Nehnevala sa ale na svoju sestru, tá za to nikdy nemohla. No zato už ako malé dieťa začala voči svojmu otcovi prechovávať veľmi ostré emócie, ktoré sa časom viac a viac vyostrovali. Nekončene hodiny etikety, geografie, jazykov, jazdenia, tancovania a hudby boli pre vtedy malé dievča neznesiteľné. V ich domove ale ‚nie‘ nebolo slovom, ktoré patrilo do ich slovníku. Ona bola vždy viac vzdornejšia ako Millie, vždy si dupla nohou (doslova) a vždy to skončilo fiaskom. Jej trestom bolo viac hodín všetkého toho čo nemala rada. Pravda, jej rodičia by nemohli zrovna dostať cenu za rodičov roka. Vlastne, jej komorné a vychovávateľky rodičovali viac ako jej vlastný rodičia. To sa odzrkadľovalo aj na jej chovaní a rešpekte, ktorý mala voči nim. Na verejnosti vystupovala ako sa po nej žiadalo, aspoň do doby kedy nebola staršia a vyspelejšia. S vyspelosťou totiž došli aj pocity a túžby, ktoré mladé dievčatá normálne mávali. Ona ale nikdy nebola obyčajné dievča, nikdy ním byť vlastne ani nemohla kvôli nálepke, ktorú nosila od momentu čo sa prvýkrát nadýchla. Všetky reštrikcie ale urobili svoje. Čo urobí človek pod nátlakom? Bude sa im vzpierať, a vzpierala sa poriadne. Už vo svojich šestnástich začala utekať po nociach z domu. Liezť občas po hromozvodoch nebolo nič neobvyklé. Princezná si vždy našla cestu von z pozlátenej klietky. Vonku videla prvýkrát ako naozaj funguje reálny život ľudí, ktorým raz mala panovať. Nechcela im panovať a nechcela vôbec sedieť na tróne. Bolo to veľmi ironické no stal sa z nej istým spôsobom anti-monarchista a bola za to, aby sa kráľovstvo zrušilo a Nórsko sa vrátilo ku svojim pôvodným koreňom. Ľudia zdieľali jej názory, no ona ich nikdy verejne nevyjadrila. Jednak v nej ľudia zapaľovali núdzu v to aby ich dostala z toho v čom sú teraz, jedna ale mala chuť úplne zmiznúť a nevenovať sa tomu. Nemohla uveriť totiž tomu, že by si boh vybral práve ju ak tú vyvolenú. Boh bol ten čo si vybral panovníka, ktorý ho na zemi mal akosi stelesňovať. Jej otec nebol ani zďaleka ale Bohom, ktorého jeho ľud potreboval. Nesúhlasila s ním viac a viac, a o to viac ju trestal. Raz sa to vyústilo do momentu, čo vo svojom živote dostala prvú a aj poslednú facku. Bola priamo od otca, s ktorým sa veľmi škaredo pohádala po jednom zo svojich mnohých škandálov. Bol unavený z toho, že ju ustavične musel ťahať z problémov a vysvetľovať na verejnosti, že to bol iba nedomyslený prešľap mladej a pochabej princeznej. Potreboval aby ľudia verili svojmu budúcemu panovníkovi to čo preukazuje na verejnosti. Teda všetky tie úsmevy a mávnutia rukou, ktoré ľuďom venovala. V skutočnosti bola ale viac a viac utrápená a toto trápenie začala riešiť tým najhorším spôsobom, ktorý môže človek v živote nájsť. Drogy zo začiatku preukazovali v jej živote iba odľahčenie situácie a dlhých utrapných dní. To sa ale neskôr zmenilo na závislosť, ktorú šikovne skrývala. Teda až do momentu čo to s ňou vyzeralo kriticky. Bola na prahu svojej dospelosti kedy sa jej podarilo prvýkrát predávkovať. Nepamätala si nič čo sa stalo po tom čo si dávku drogy dala. Bolo ticho a tma. Nepočula dokonca ani svoju mladšiu sestru, ktorá bola práve tou, kto ju našiel v tak zúboženom stave. Dlho sa spamätávala z toho čo sa stalo a netušila či bude vedieť pokračovať ďalej. Či sa bude vedieť pozrieť do očí svojej sestre alebo rodičom, ktorí ju znovu vytiahli z tej najhlbšej priepasti do ktorej v živote spadla. Tušila ale, že buď sa znovu predávkuje alebo odstráni zo života to čo ju trápilo najviac. Preto sa rozhodla utiecť, bez premyslenia. Skoro sa jej to podarilo až ju zastavili stráže pri východe z paláca. Odviedli ju späť do paláca a k rodičom. Tam dostala ultimátum – buď sa začne správať a postaví sa čelom svojej životnej roly alebo naveky zmizne. Nechcela tu nechávať Millie a vlastne tak prenechávať bremeno na ňu. Vedela ale, že ak si vyberie svoje postavenie, nič v jej živote sa nezmení a jediné čo ju oslobodí bude smrť. Preto si vybrala druhú možnosť a zmizla. V Nórsku bola vyhlásená za mŕtvu a jej rodičia ju poslali cez oceán. Najprv skončila na niekoľko rokov v Austrálii, kde pracovala ako ošetrovateľka z ZOO. Neskôr sa presťahovala do Illey kde si prenajala malý byt a našla si robotu. Musela využiť svojich schopností a možno to nebolo úplne najmúdrejšie, nikto ale nemohol zistiť kto v skutočnosti bola. Svoje meno si zmenila ešte v Austrálii, všetky papiere a dokonca aj rodný list jej vybavili rodičia, len aby zmizla z povrchu zemského. Zmenila svoju vizáž a z blondínky sa stala prekrásna brunetka, ktorá mala len isté podobnosti s niekdajšou korunnou princeznou Nórska. V Illey sa uchytila ako expertka na monarchiu a kráľovské rody, niečo z čoho mohla aspoň vyťažiť. Lebo ak jej niečo jej nekonečné hodiny etikety, histórie a politiky dali bolo to presne toto – vedela o každom všetko a vedela to podať, skoro akoby do nejakej kráľovskej rodiny patrila. Preto ju často vyhľadávali média alebo skôr dokumentárne stanice v ktorých vyjadrovala svoj znalosti o tejto problematike. Nebála sa ani toho, že by ju niekto mohol spoznať. Zmenila sa po toľkých rokoch totiž až tak veľmi, že pochybovala o tom, že by ju niekto v domovine poznal. Mala iný hlas, iný prízvuk a hlavne – iné vystupovanie. Vnútorne ale stále vedela, kým skutočne bola a síce sa jej nálepky podarilo zbaviť, bála sa, že ju to v živote raz či onak dobehne.