


Helaena Exxie Prainer
Expertka na monarchiu
Angeles
Kasta: /
Vek: 26 Dátum narodenia: 17.9.
Znamenie zverokruhu: Panna
Výška: 163 cm Váha: 56 kg
Obľúbená farba: Ľadovo biela, broskyňová, čerešňová
Vlastnosti postavy: Nekompromisná, nezávislá, kritická, skeptická, cieľavedomá
Univerzita: /
FC: Ella Purnell


Don’t go back to something God has freed you from.







Charakteristika
Kedysi nórska kráska, s blond vlasmi a prenikavým pohľadom. Jediné čo jej dneska ostalo z jej predošlého ja je iba ten prenikavý pohľad. Jej oči boli vždy centrom tváre, ktorý si ľudia všimli prvý. Veľké oči, ktorými videla do duše druhým a oni videli do duše jej. Oči často hovorili za seba aj bez toho aby vypustila z úst čo i len slovo. Očami by ju asi spoznali ak by sa lepšie zadívali, no inak sa na nej nenájdu žiadne známky toho kto bola. Vlasy si nafarbila na hnedú, tú najviac obyčajnú farbu na svete, aby zapadla medzi ľudí ľahšie. Vlasy si nenechávala dorásť na dlhú dĺžku, preto boli jej vlasy často kratšie ako bola zvyknutá. Nemaľovala sa nikdy výrazne a vlastne vôbec nevystupovala z radu. Bolo to aj kvôli tomu aby nebola nápadná no hlavne kvôli tomu aby proste zapadla. Obyčajné dievča, ak nešlo o robotu. Vo svojej robote bola profesionálna a vždy vynikala, jej znalosti totiž presahovali normálnu hranicu toho čo historici alebo experti vedia. Ona totiž vedela o kráľovských rodinách a ich fungovaniach akosi veľa, priam podozrivo veľa. Vždy sa ale vynašla a vyhovorila sa na to, že ju to prosto iba veľmi zaujíma a zasväcovala tomu veľkú časť svojho života už v rannom detstve. Čo tiež nebola tak úplne lož. Lož bol ale jej celý ostatný život. Musela sa totiž naučiť byť sebestačná a nezávislá veľmi skoro. Vlastne ešte skôr ako prišla jej „tragická smrť“. Otec jej neustále pílil uši s tým, že jedného dňa ostane na všetko sama a bude sa musieť postarať, nie len o svoju rodinu ale aj o krajinu, ktorú po ňom zdedí. Preto bolo už ako malé dievča veľmi sebestačná, starala sa dokonca aj o svoju mladšiu sestru. Tak nejako bola postavená do roly matky a opatrovateľky vo veľmi útlom veku. Na niečo to nakoniec ale bolo dobré a keď ostala sama, nezľakla sa života alebo toho, čo môže ďalší deň priniesť. Jej prísny režim, ktorý dodržiavala ju naučil aj to aby si veci dokázala usporiadať od tých dôležitejších po tie menej dôležité. Vždy mala nejaký plán, vždy vedela čo príde ďalšie a ako presne to niečo ďalšie urobí. Nemala rada nečakané veci alebo rozhodnutia, lebo vždy sa ťažko rozhodovala. Každé rozhodnutie malo totiž svoje pre a proti, a ona sa nemohla na mieste rozhodnúť čo je to správne. Veľakrát ale bola dotlačená do podobných situácií a naďalej sa desí toho, či jej rozhodnutia spred toľkých rokov boli tie správne. Síce jej život momentálne bol ako ustlaný na ružiach, vždy sa niečo mohlo pokaziť a ona to vedela. Možno na niečo také aj čakala? Často pochybovala o sebe, ale dokonca aj o ľuďoch okolo seba. Bola veľmi pozorná a všímala si ľudí a ich konania. Možno to ostalo ako niečo čo si niesla z minulosti ale naučila sa ľudí veľmi otvorene kritizovať. Sama si totiž pripadala vždy najlepšie a vedela najlepšie čo robí. Robila vlastne iba to čo robil jej otec jej a z týraného sa stal tyran. Snažila sa zbaviť tejto zlej vlastnosti a nekritizovať ľudí tak veľmi otvorene, no niečo čo do vás vpália v detstve sa ťažko hasí. Nechcela byť ako jej otec, no bola mu až moc podobná, viac ako si chcela pripustiť. Tvrdohlavá a nekompromisná, so sebou a so zvyškom sveta. Mala pocit, že jej ľudia chcú zakaždým nejako ublížiť alebo sa na nej priživiť. Preto sa snažila byť vždy nad vecou a vyzerala, že ju často slová druhých nezaujímajú. Vnútorne sa jej to ale dotýkalo oveľa viac ako si dovolila pripustiť. Preto pôsobila veľmi chladne a miestami nezaujate ak jej ľudia niečo hovorili. Arogantne priam, nepríjemne. Bola to iba mentálna obrna proti tomu všetkému čo si v živote zažila. Nechcela totiž dovoliť zase niekomu aby jej hovoril čo smie robiť a čo nie, ako sa usmievať a ako kývať. Chcela byť vždy iba voľná a voľnosť bola myšlienka, ktorá ju hnala vpred. Aj napriek strastiam, ktoré si zažila a cestám, na ktoré toľkokrát odbočila sa ale vždy vrátila späť. Aspoň teda čiastočne, lebo niektoré veci v živote rada zanechala za sebou. Svoju minulosť a so svojou minulosťou aj svoju rodinu. Vlastne pre ňu boli nikým, rovnako ako ona pre nich bola nikým. Nemala záujem sa s nimi vidieť alebo vôbec o nich počuť či čítať. Nevedela čo je s nimi a kto čo robí. Ako je na tom vlastne jej krajina a či by sa tam vôbec niekedy odhodlala vrátiť. Toto bola knižka v jej knižnici ktorú nevyťahovala a najradšej by ju spálila, aby zabudla na všetko čo ju doviedlo až do momentu v ktorom sa nachádza teraz.
Minulost
Po všetkom zlom príde niečo dobré – svetielko nádeje. Krajina do ktorej sa narodila bola zničená zvnútra, rovnako ako zvonka. Preto bolo pre ľudí dobré počuť niečo pozitívne. Malé deti sú vždy pozitívnou správou. S novým životom totiž prichádza nová nádej, na niečo krajšie a lepšie. V jej prípade to bolo niečo oveľa dôležitejšie, ako len zlomenie cyklu v rodine. Narodila sa ako prvé dieťa kráľovského páru, ktorý bol vtedy ešte veľmi mladý a celkom nový na svojej pozícii. Nezáležalo ani na pohlaví, dôležité bolo, že sa narodila a bola zdravá. V deň jej narodenia zaznelo niekoľko strel na počesť. A o dva dni neskôr sa verejne vyhlásilo jej oficiálne meno – Stina Amelia Iversen. Malé dievčatko bolo naozaj skoro ako sväté, všetci si ju chceli chovať v rukách a nosiť ju celé dni hore-dole. Dlho bola najsledovanejším členom svojej rodiny, dokonca zatienila tak aj svojich rodičov, ktorí onedlho po nej očakávali ďalšie dieťa. Nikoho nezaujímalo aké to bude pohlavie, veď oni už predsa svojho budúceho panovníka mali. Jej sestra, Millie došla s rovnakou pompéznosťou ako ona. Pre ňu bola vždy Millie iba sestra, žiadna princezná alebo hoci členka kráľovskej rodiny. Tam bol asi ten problém, priamo od koreňa – sama sa nikdy nepovažovala za člena kráľovskej rodiny. Prečo ona nemohla ale iné deti mohli? Spomienky z jej detstva sú veľmi rozmazané, lebo žiadne detstvo poriadne nemala. Akonáhle začala aspoň trochu vnímať svet okolo seba, dostala nastavený denný režim, ktorý musela spolu so sestrou nasledovať. Na ňu bol ale otec vždy oveľa tvrdší a horší ako na Millie. Nehnevala sa ale na svoju sestru, tá za to nikdy nemohla. No zato už ako malé dieťa začala voči svojmu otcovi prechovávať veľmi ostré emócie, ktoré sa časom viac a viac vyostrovali. Nekončene hodiny etikety, geografie, jazykov, jazdenia, tancovania a hudby boli pre vtedy malé dievča neznesiteľné. V ich domove ale ‚nie‘ nebolo slovom, ktoré patrilo do ich slovníku. Ona bola vždy viac vzdornejšia ako Millie, vždy si dupla nohou (doslova) a vždy to skončilo fiaskom. Jej trestom bolo viac hodín všetkého toho čo nemala rada. Pravda, jej rodičia by nemohli zrovna dostať cenu za rodičov roka. Vlastne, jej komorné a vychovávateľky rodičovali viac ako jej vlastný rodičia. To sa odzrkadľovalo aj na jej chovaní a rešpekte, ktorý mala voči nim. Na verejnosti vystupovala ako sa po nej žiadalo, aspoň do doby kedy nebola staršia a vyspelejšia. S vyspelosťou totiž došli aj pocity a túžby, ktoré mladé dievčatá normálne mávali. Ona ale nikdy nebola obyčajné dievča, nikdy ním byť vlastne ani nemohla kvôli nálepke, ktorú nosila od momentu čo sa prvýkrát nadýchla. Všetky reštrikcie ale urobili svoje. Čo urobí človek pod nátlakom? Bude sa im vzpierať, a vzpierala sa poriadne. Už vo svojich šestnástich začala utekať po nociach z domu. Liezť občas po hromozvodoch nebolo nič neobvyklé. Princezná si vždy našla cestu von z pozlátenej klietky. Vonku videla prvýkrát ako naozaj funguje reálny život ľudí, ktorým raz mala panovať. Nechcela im panovať a nechcela vôbec sedieť na tróne. Bolo to veľmi ironické no stal sa z nej istým spôsobom anti-monarchista a bola za to, aby sa kráľovstvo zrušilo a Nórsko sa vrátilo ku svojim pôvodným koreňom. Ľudia zdieľali jej názory, no ona ich nikdy verejne nevyjadrila. Jednak v nej ľudia zapaľovali núdzu v to aby ich dostala z toho v čom sú teraz, jedna ale mala chuť úplne zmiznúť a nevenovať sa tomu. Nemohla uveriť totiž tomu, že by si boh vybral práve ju ak tú vyvolenú. Boh bol ten čo si vybral panovníka, ktorý ho na zemi mal akosi stelesňovať. Jej otec nebol ani zďaleka ale Bohom, ktorého jeho ľud potreboval. Nesúhlasila s ním viac a viac, a o to viac ju trestal. Raz sa to vyústilo do momentu, čo vo svojom živote dostala prvú a aj poslednú facku. Bola priamo od otca, s ktorým sa veľmi škaredo pohádala po jednom zo svojich mnohých škandálov. Bol unavený z toho, že ju ustavične musel ťahať z problémov a vysvetľovať na verejnosti, že to bol iba nedomyslený prešľap mladej a pochabej princeznej. Potreboval aby ľudia verili svojmu budúcemu panovníkovi to čo preukazuje na verejnosti. Teda všetky tie úsmevy a mávnutia rukou, ktoré ľuďom venovala. V skutočnosti bola ale viac a viac utrápená a toto trápenie začala riešiť tým najhorším spôsobom, ktorý môže človek v živote nájsť. Drogy zo začiatku preukazovali v jej živote iba odľahčenie situácie a dlhých utrapných dní. To sa ale neskôr zmenilo na závislosť, ktorú šikovne skrývala. Teda až do momentu čo to s ňou vyzeralo kriticky. Bola na prahu svojej dospelosti kedy sa jej podarilo prvýkrát predávkovať. Nepamätala si nič čo sa stalo po tom čo si dávku drogy dala. Bolo ticho a tma. Nepočula dokonca ani svoju mladšiu sestru, ktorá bola práve tou, kto ju našiel v tak zúboženom stave. Dlho sa spamätávala z toho čo sa stalo a netušila či bude vedieť pokračovať ďalej. Či sa bude vedieť pozrieť do očí svojej sestre alebo rodičom, ktorí ju znovu vytiahli z tej najhlbšej priepasti do ktorej v živote spadla. Tušila ale, že buď sa znovu predávkuje alebo odstráni zo života to čo ju trápilo najviac. Preto sa rozhodla utiecť, bez premyslenia. Skoro sa jej to podarilo až ju zastavili stráže pri východe z paláca. Odviedli ju späť do paláca a k rodičom. Tam dostala ultimátum – buď sa začne správať a postaví sa čelom svojej životnej roly alebo naveky zmizne. Nechcela tu nechávať Millie a vlastne tak prenechávať bremeno na ňu. Vedela ale, že ak si vyberie svoje postavenie, nič v jej živote sa nezmení a jediné čo ju oslobodí bude smrť. Preto si vybrala druhú možnosť a zmizla. V Nórsku bola vyhlásená za mŕtvu a jej rodičia ju poslali cez oceán. Najprv skončila na niekoľko rokov v Austrálii, kde pracovala ako ošetrovateľka z ZOO. Neskôr sa presťahovala do Illey kde si prenajala malý byt a našla si robotu. Musela využiť svojich schopností a možno to nebolo úplne najmúdrejšie, nikto ale nemohol zistiť kto v skutočnosti bola. Svoje meno si zmenila ešte v Austrálii, všetky papiere a dokonca aj rodný list jej vybavili rodičia, len aby zmizla z povrchu zemského. Zmenila svoju vizáž a z blondínky sa stala prekrásna brunetka, ktorá mala len isté podobnosti s niekdajšou korunnou princeznou Nórska. V Illey sa uchytila ako expertka na monarchiu a kráľovské rody, niečo z čoho mohla aspoň vyťažiť. Lebo ak jej niečo jej nekonečné hodiny etikety, histórie a politiky dali bolo to presne toto – vedela o každom všetko a vedela to podať, skoro akoby do nejakej kráľovskej rodiny patrila. Preto ju často vyhľadávali média alebo skôr dokumentárne stanice v ktorých vyjadrovala svoj znalosti o tejto problematike. Nebála sa ani toho, že by ju niekto mohol spoznať. Zmenila sa po toľkých rokoch totiž až tak veľmi, že pochybovala o tom, že by ju niekto v domovine poznal. Mala iný hlas, iný prízvuk a hlavne – iné vystupovanie. Vnútorne ale stále vedela, kým skutočne bola a síce sa jej nálepky podarilo zbaviť, bála sa, že ju to v živote raz či onak dobehne.