image-from-rawpixel-id-2357407-png.png

Jaime Elijah Levasseur

korunný princ

Francúzsko

Kasta: /

Vek: 24    Dátum narodenia: 3.12.

Znamenie zverokruhu:  Strelec


Výška: 180 cm    Váha: 77 kg


Obľúbená farba:  Červená, fialová, sivá

Vlastnosti postavy:  Sebavedomý, cynik, slobodomyseľný, neprístupný, sebecký, zhovorčivý, zaťatý, workoholik

FC: Nathan Niehaus

L6A.png
Every box of raisins is a tragic tale of grapes that could have been wine.
motýľ.png
L6.png
L6.png
L6A.png

Charakteristika

Mladý princ s vrabčím hniezdom na hlave a s drzým úsmevom naznačujúcim, že vie možno niečo viac ako vy sami – tak by sa dal popísať dedič francúzskeho trónu. Poďme však ďalej. Je synom svojich rodičov. Naozaj. Môžete si to všimnúť v zarážajúcom sebavedomí, ktoré nemá koniec a umožňuje mu sa vo svete ľahšie pohybovať. Teda, pre neho výhoda, ale asi už nie tak pre ostatných, pretože s týmto sebavedomím kráča ruka v ruke i istá neústupnosť a tvrdohlavosť. Neexistuje šanca, že by si priznal vlastnú chybu. Podľa neho neexistuje. Ak sa s ním dostanete do hádky, tak jemu táto kombinácia vlastností asi príde vhod, ale vy si budete mať chuť hlavu utrhnúť z ramien, pretože on rád vyhráva. Aj keď sa to môže jednať absolútnej hlúposti. Posledné slovo teda býva jeho výsadou. Rodičia mu odmalička kládli celý svet k nohám. Najlepší učitelia, krásne hračky, kone z najkvalitnejšieho chovu – dostal všetko, čo chcel. Ak rodičov potreboval, v hocakom ohľade, boli tam pre neho. Mal dostatok pozornosti. Možno až príliš, pretože to v ňom prebudilo sebeckosť. Pri svojom konaní mu najskôr napadne jeho vlastná osoba – čo môže získať, čo môže stratiť, ako ho dané okolnosti ovplyvnia. Veď aj jeho vlastná sestra, ktorá mu mohla pomôcť naučiť sa viac myslieť na ostatných, bola poslaná do iného štátu a od 12 rokov bol stredobodom všetkého len on.  Aj keď výpočet týchto charakterových čŕt, nie je dvakrát príťažlivý, prekvapivo ho človek nemá chuť po prvom stretnutí zavraždiť. Vie totižto byť aj príjemný, zhovorčivý, smiať sa na každej kravine a viesť rozhovor naozaj s každým. Má spoločnosť ľudí rád a často ju vyhľadáva. Nevadia mu dokonca plesy, akcie a večierky. Jedinou chybičkou krásy je asi to, že jeho pohľad na svet nie je dvakrát optimistický. Často očakáva to najhoršie – či už od ľudí alebo od budúcnosti. Nikto ho tak neprekvapí a on si môže ďalej spokojne vykračovať ako cynik. Nebol však taký vždy. Ešte pred pár rokmi by sa dal nazvať idealistom s veľkými snami. Potom sa však priliala vlna Andreas a všetku pozitivitu odliala so sebou preč. Ten chalan mu zlomil srdce a krásne mu ukázal, že aj tí najblížší, - tí, ktorým verí – mu s ľahkosťou môžu vraziť nôž do chrbta. Prečo by si mal teda stavať vzdušné zámky, keď to končí len bolesťou a sklamaním? Stačilo mu, že si tým prešiel raz a správa sa tak, aby sa to už neopakovalo. Nie je predsa hlupák.  Je jednoduchšie svoje emócie skrývať za múrom a nechať si ich len pre seba. No... nie možno ani tak pre seba, ale radšej ich úplne ignorovať. Radšej sa rozptýliť vecami, na ktorých skutočne záleží. Ako sú napríklad povinnosti korunného princa. Čo je však horšie, že ani večná práca a topenia sa v papieroch, nie je pre človeka dobré. Jaime občas na to zabúda. Aj na spánok, na relax. Káva je jeho najlepším priateľom a pokiaľ do seba nevyklopí zo 5 pohárov tej najtmavšej, asi s ním niečo nie je v poriadku. Veď je mladý a niečo ako infarkt ešte neprichádza do úvahy. Občas príde obdobie, keď už ďalej nevládze. Vtedy musí hľadať iný spôsob rozptýlenia. Najlepší spôsob je víno. Vtedy sa jeho myslenie krásne spomalí a on nemusí márniť svoj čas nad nezmyselnými myšlienkami. Aj napriek jeho uzavretosti a sklonu k workoholizmu väčšinou je schopný mať s niekým vzťah. Nie to však láska. Tá síce podľa neho existuje, ale nechce s ňou mať nič spoločné. Jeho priateľka a priatelia sú zas len rozptýlením – či už pre neho samého alebo pre tých, čo ho sledujú. Rád sa s nimi zabaví, preberie pár nedôležitých tém a keď to druhú stranu prestane baviť, tak to utne. Hlavne, ak k nemu niekto začne cítiť niečo viac. Nie je zas úplný idiot a nechce, aby sa niekto, s kým trávil toľko času, pre neho trápil. Často dá svojím rozptýleniam dopredu vedieť, že na konci s ním nič ako „milujem ťa a chcem s tebou stráviť zbytok života“ nečaká. Zdá sa mu to fér. Hlavne, keď si sám odskúšal, aké konce mávajú trpkú príchuť. I keď považuje isté pravidlá za dôležité a je schopný ich nasledovať, nerád v niečom obmedzuje seba alebo iných. Možno to súvisí aj s jeho pozíciou v krajine a jeho orientáciou. Ak by totižto vykračoval podľa nejakej príručky, ktorú napísali pred 100 rokmi teraz už mŕtvi starci, musel by neznášať samého seba za to, že pochádza z kráľovskej rodiny a pri tom sa mu páčia muži, i ženy. Jeho sebaláska je však na toľko vysoká, že si niečo také nedovolí. Myslí si, že aj keď svet je skazené miesto, stále sa treba posúvať dopredu a neohliadať sa spráchnivenými hodnotami, ktoré už dnes nedávajú zmysel. Jaime si pamätá aj na svoju povinnosť voči Francúzsku – dať mu dediča. Vtĺka si však do hlavy, že má ešte pár rokov pred sebou, kým sa bude musieť zaviazať k niekomu. Veď ešte nešedivie, tak si môže užiť ešte pár slobodných dní. Nemá priveľmi horúcu hlavu. Vie sa naštvať, ale musí mať na to dobrý dôvod. Nie je však ten typ, čo by mal potrebu zmeniť sa na zeleného Hulka a zbúrať všetko vo svojom dosahu. Jeho hnev je skôr chladný a pokojný. Odráža sa v jeho pohľade. Ak sa mu už niekto zabrdne po kožu a naozaj ho vytočí, nestáva sa často, že by odpúšťal. Už je dosť, že nejakej osobe vôbec dal jednu šancu. Nie je žiadny samaritán, ani budhistický mních, aby sa pre ostatných rozdal. Čo sa týka jeho záľub, má ich hneď niekoľko. Spolu s otcom počas voľných chvíľu chodievali k moru. Tristan ho naučil plachtiť a časom Jaimemu kúpil aj vlastnú plachetnicu. Ak je to už toho na neho priveľa, tak zvykne zmiznúť tam, k búrlivým vlnám a dať si od sveta malú prestávku. Keďže od otca do vienka dostal aj lásku k vínu, pred dvomi rokmi si vybudoval vlastnú značku vína a najal si ľudí, čo obrábajú jeho vinohrad.  Nie je to však obrovský business, ktorý by otriasol sveta, keďže väčšinu vína aj tak vypije on sám. Potom sú tu na zozname jazyky. Za to je zas zodpovedná jeho mama. V Novej Ázii je ich hneď niekoľko a on ich ovláda všetky. Tiež sa naučil po španielsky, ale tento jazyk v dôsledku istých okolností považuje za diablov jazyk a vytesňuje ho z mysle najviac ako sa dá. Na úplnom konci stoja ešte knihy a filmy. Celkom rád sa stráca v príbehoch iných. Aj keď si väčšinu času myslí, že sú to len výmysly a hlúposti.

Minulosť

O svadobnej noci sa dá povedať, že je naozaj nezabudnuteľná len v prípade, ak sa o deväť mesiacov objaví jej výsledok. Pre Tristana a Jaein takou iste bola, lebo vďaka nej sa počas zimných mesiacov na svet ohlásilo ich prvé dieťa, princ Jaime.  Už len nadýchnutím sa dokázal obdivuhodnú vec. Spečatil spojenectvo medzi Francúzskom a Novou Áziou. A to bol iba obyčajným princom, postaveným v následníckej línii na neveľmi závideniahodné miesto. Bližšie k budúcnosti na tróne ho vystrelila až drogová závislosť jeho strýka, Luciena. Lucien bohužiaľ nemohol riadiť krajinu spoza múrov liečebne, takže Francúzsko prebral Jaimeho otec. Tak sa Jaime, bez pohnutia prstom a stále zabalený v perinke, vyškriabal k titulu korunného princa. Dnes by strýkovi mohol za jeho vášeň k omamným látkam byť vlastne vďačný. Keďže jeho rodičia počas svojej mladosti obaja boli tými druhými, prehliadanými, postarali sa o to, aby ich syn dostal to najlepšie, čo mu mohli ponúknuť. Preto sa nad knihami spolu s Jaimem skláňali tí najlepší učitelia. Možno aj kvôli tomu, malý princ vyučovanie vydržal a dokonca sa naň tešil. Najobľúbenejšími sa pre neho stali hodiny s jeho mamou. Jaein ho učila o kultúre Novej Ázie, o všetkých jej jazykoch a zložitých písmach. Jaime si pri tom pripadal ako kúzelník ovládajúci niečo, čomu dokonca nechápal ani jeho otec.  V tejto oblasti ho však prekonala jeho mladšia sestra Reyna. Tú rodičia rovno poslali do Novej Ázie, takže asi učenie o jej kultúre nestačilo. Jaime si so svojím detským zmýšľaním nebol schopný vysvetliť, z akého dôvodu to urobili. Veď rodina by mala držať po kope a nemala by ju od seba deliť niekoľko tisícok kilometrov pevniny! Reyna sa z jeho života vyparila ako kvapka dažďu, čo padne na rozpálený betón počas horúceho leta. I keď mu vo veľa ohľadoch pripadala neskutočne otravná, ako to pri mladších súrodencoch býva, zostala mu po nej v srdci diera. Až neskôr mu otec vysvetlil o čo šlo. O politické gesto. O udržanie medzinárodných vzťahov. O niečo, čo sa muselo vykonať. Nezáležalo na emóciách, ale na racionálnych dôvodoch. A s touto výhovorkou zmizol Jaimeho smútok za jeho malou sestrou. V puberte si Jaime začal pripadať zmätene. Poznal príbehy o láske medzi princom a princeznou, medzi šľachetným rytierom a urodzenou dámou, či o pirátovi a pirátke plaviacich sa po rozbúrenom mori. Vždy sa chlapcovi páčilo dievča a dievčaťu zas chlapec. Staré pravidlo, ktoré mu malo dávať zmysel, ale... nedávalo. Videl to trošku inak. Počas večierkov mu pohľad ušiel za synom mladého diplomata. Mal neskutočne krásne modré oči – hlboké ako studničky, tak prečo by sa na neho nemohol dívať? Ale čo mladá princezná so sladkými ružovými perami, ktorá zas videl na charitatívnej akcii? Ako si má vybrať? Nevedel sa rozhodnúť. Preto pobozkal najskôr diplomata a o pár dní neskôr aj princeznú. Záhada nezmizla, pretože pri oboch sa cítil rovnako. Až po nejakom čase pokukovania po záhradníkoch a dvorných dámach dospel k nie až tak šokujúcemu záveru – je bisexuál. Keďže vyrastal v kráľovskej rodine, vedel, že niečo také tam asi nepatrí. Našťastie mal s rodičmi taký vzťah, že sa im mohol priznať k čomukoľvek. Dokonca aj s týmto, i napriek strachu, ktorý sa mu hromadil v jeho vnútri. No bál sa zbytočne. Povedali mu, že je jedno, či sa mu páči záhradník alebo dvorná dáma. Zatiaľ je mladý a môže si dovoliť robiť vlastné rozhodnutia. Jeho povinnosti naňho ešte pár rokov počkajú. Kašľať na názory ostatných. Oni sú predsa kráľovskou rodinou a oni ukazujú, čo je prípustné a čo zas nie. Keď mal osemnásť, usporiadal sa v Paríži ples na počesť jeho narodenín. Pozvali sa aj hostia zo zahraničných krajín. Práve tam Jaime prvý raz stretol Andreasa. Princa – bastarda zo Španielska, ktorý ho upútal už len tým, že v sále plnej ľudí sa chcel stať neviditeľným, ale aj tak sa väčšina klebiet točila okolo jeho blonďatej hlavy. Jaime s nimi v niečom súhlasil – Andreas bol neprehliadnuteľný. Niečo ho za ním ťahalo. Preto sa s ním opil, zatiahol ho za vysoký kvetináč a prejavil mu pozornosť dotykom svojich pier. Horšie bolo však, že na ďalší deň to Andreas poprel a tváril sa, ako by sa nič medzi nimi nestalo. Jaime, ktorý bol už po jednom večeri Španielom pobláznený, mu to s radosťou pripomenul.  Na ďalšom stretnutí mu Andreas potom zdráhavo vysvetlil, že nič také robiť nemôže, pretože ho už aj tak Španielsko neznáša. Jaime to nechápal. Rodičia ho vychovali k slobodomyseľnosti. Nechcel to však s blondiakom uťať po ich prvom stretnutí, tak navrhol iný variant. Čo keby ich bozky, stretnutia a všetko medzi nimi zostalo tajomstvom? Andreas súhlasil a tým Jaimemu dovolil, aby sa do neho po krôčikoch zamiloval. Nestálo ho to veľa úsilia. Pripadal si ako v  dobrodružnej knihe, v ktorej sa zbytok sveta spikol proti nim. Ako Romeo a Julia, len oni boli obaja Romeom. Trvalo to niečo cez dva roky. Jaime si spomenul na slová svojich rodičov: „Zatiaľ si mladý a môžeš si dovoliť robiť vlastné rozhodnutia.“ Zatiaľ. On však s Andreasom nechcel len definitívne „zatiaľ“, ale niečo viac. S tým sa mu aj priznal. Od toho dňa mu Andreas pripadal neskutočne chladný. Nespoznával ho. Nerozumel, čo spravil nesprávne. A potom, keď u nich boli Španieli opäť na návšteve, Jaime vošiel do Andreasovej izby a našiel ho tam v posteli s nejakou ženskou. V tej chvíli sa v ňom niečo zlomilo a jeho srdce ako by sa začalo kúpať v kyseline. Nič im nepovedal. Nespravil scénu. Len odišiel do súkromia a až tam sa zrútil. Od toho momentu s Andreasom neprehovoril, i keď jeho myšlienky sa jeho smerom stáčali jeho smerom. Nedokázal tomu zabrániť. Vždy býva ťažké, pretočiť stranu, pokiaľ človek vie, že niekto dôležitý už v nasledujúcej kapitole nebude. Príbeh ale aj tak musí pokračovať. A tak sa aj Jaime zariadil. Všetky ilúzie o láske sa rozpadli. Stal sa z neho neprístupnejší človek s cynickým pohľadom na svet. A nie je sa čomu čudovať. Od toho momentu sa viac zahĺbil do povinností korunného princa. Bol na každej schôdzke, večierku, či charitatívnej akcii. Odpovedal na otázky novinárov. Vyjadroval sa ku kritickým otázkam. Nad papierovačkami sedel do ranných hodín. Na plecia si toho kládol oveľa viac, ako by mal. Jednoducho sa nezastaviť a nedovoliť si premýšľať nad nepodstatnými vecami. A ak sa už myšlienkam nedalo vyhnúť, pridať pár pohárov vína a svet síce neopeknel, ale aspoň ho prestal štvať. A čo vzťahy? Nejaké mal. Hlavne na verejnosti. Tam držal priateľku za ruku. Ak boli sami, šepkal jej do uší presne, čo chcela počuť, ale vo vnútri k nej žiadne hlboké puto nechoval. A občas aj nejaký priateľ. Tak sa pri ňom vystriedali Josephine, Caroline, Jean, Sophie a Damien...  Jeho život posledné roky vyzeral stereotypne a možno by sa ani v ničom nezmenil. Potom však svetom obletela správa z Illey a o jej Selekcii. Jaime vedel, že aj pred mnohými rokmi sa tam v tom období spoznali jeho rodičia. Aj teraz sa tam mal zhluknúť celý svet a on tam nechcel chýbať. Možno by pre Francúzsko mohol nájsť nejakého spojenca alebo zlepšiť vzťah s Illeou. Sám nevedel čo od toho čakať, ale aj tak si zbalil kufre a rozhodol sa odcestovať za more. I keď sa naučil očakávať to najhoršie, je zvedavý, čo tam na neho bude čakať.