June Mia Carrera

Študentka/ online
spisovateľka

Bonita

Kasta: Štvrtá

Vek: 17    Dátum narodenia: 26.3.

Znamenie zverokruhu: Baran

Výška: 163cm    Váha: 55 kg


Obľúbená farba:  oceánovo modrá, ľaliovo fialová,

Vlastnosti postavy:  Nerozvážna, pracovitá, nepokojná, vytrvalá, prehnane úprimná , nebojácna, sebecká, optimistická

Univerzita: -

FC: Paulina Chávez

I'm so sick of 17. Where's my fucking teenage dream? If someone tells me one more time "Enjoy your youth," I'm gonna cry.

Charakteristika

V živote nič nechodí zadarmo, nie pre ľudí ako bola ona. Iné deti by možno vnímali niečo také, čím si prešla ona, divným. Ona ale svojich rodičov hlboko rešpektovala, aj svojich starých rodičov a staršieho brata. Rodičia sa predierali životom, skoro od pamäti. Už vo veľmi útlom veku sa to naučila, že za všetko musí tvrdo pracovať. Či už za peniaze, alebo za to aby ju ľudia rešpektovali. A po smrti jej rodičov to bolo ešte ťažšie. Síce nebola vo vedúcej pozícii, vždy bola nápomocná a pracovitá. V okolí nebolo človeka tak pracovitého ako jej, zaťažko sa jeden našiel. Vedela hodnotu peňazí, toho ako dlho trvá tie peniaze zarobiť, a že ju to stojí niekedy doslova pot a krv. To ale nie je vôbec zlá vlastnosť, to že je pracovitá. K tomu sa viaže aj jej ďalšia povahová črta, to že je nesmierne neodbytná a vytrvalá. Málo ľudí si stojí v živote za tým, čo si zaumienia. Ona nikdy neprestala veriť vo svoje sny a v to, že jeden deň ich dosiahne. Vedela, že na to má a vedela aj to, že to potrebuje dávku trpezlivosti. Zotrvala pri mnohých remeslách a záujmoch, ktoré počas svojho života nazbierala. Milovala zdokonaľovanie a postup v tom čo robila. Robilo jej to jednoducho radosť, aj keď pre niekoho by to mohla byť iba maličkosť. Naučila si vážiť v živote všetko, aj vdychy, ktoré naberala do svojich pľúc každý deň. Ona ale chce dosiahnuť naozaj všetko, aj keby to má byť na úkor iných. Jej nikdy nikto nič nepodal na zlatom tanieri, možno preto sa v nej vybudovala mierna nenávisť voči ľuďom všeobecne. Síce nepochádzala z úplne bielej provincie, zakaždým sa našiel niekto, kto jej nezabudol pripomenúť, že nie je úplne bežná. Občas to hraničilo aj so šikanou a vtedy si povedala, že ak ľudia budú podkopávať ju, môže to urobiť aj ona. Na ceste za svojim snom bola ochotná doslova prejsť vez kôpky kostí ak bude treba. Nemyslela na to, že by mohla niekomu ublížiť alebo, že by jej konania mohli mať iný ako pozitívny výsledok. Chcela všetko a chcela to tak, aby s tým bola spokojná ona, zvyšok ju nezaujímal. Bola tiež až prehnane úprimná. Často nepremýšľala nad tým komu a ako povie. Mohlo to vyznievať občas naozaj veľmi ostro, a až následne na to si uvedomila, že možno nezachovala úplne chladnú hlavu. Ľudia chceli pravdu, keď im ju ale niekto povedal, nepáčilo sa im to. Občas nechápala zmýšľanie svojho okolia. Neposedela, predsa len v nej prúdila španielska krv. Vždy musela niečo robiť, chodiť, písať, prenášať. V rannejšom detstve mali rodičia podozrenie na zvýšenú hyperaktivitu alebo ADHD. Nakoniec sa ale zistilo, že ničím takým netrpí. Je jednoducho neposedná, musí sa nejako zamestnávať. Preto rada veľa rozpráva, rozplýva sa, stráca sa vo svojich slovách. Často niečo robí rukami, buď píše alebo niečo nosí. Chodí sem-tam, tancuje, spieva, recituje si básne. Hocičo čo človeka napadne, určite robí. Jej telo má akúsi samotnú potrebu byť vždy v pohybe, byť aktívne. Možno je to tým, že je mladá alebo je to jednoducho jej údel. Je naozaj veľmi pracovitá, vytrvalá a vyspelá na svoj vek. Niektoré rozhodnutia ale nie sú zrovna na najlepšej strune. Poučí sa z nich, no zatiaľ sa nikdy nepoučila natoľko aby neurobila zase niečo hlúpe. Nechcela sa nijako ospravedlňovať na svoj vek, alebo na to, že nemá dosť skúseností v živote. Snažila sa byť každý deň svojim lepším ja, aj keď vždy došiel nejaký kameň o ktorý zakopla. Preto mala staršieho brata, ktorý bol tak trochu jej stožiarom, keď sa strácala alebo mala pocit, že niečo pokazila natoľko, že sa s tým nedokáže vysporiadať sama. Ťažko si priznávala, že niečo pokazila, na to bola až moc hrdá. Niekedy však musela prekusnúť svoju hrdosť. Bola hrdá na seba, na svojho brata, svojich rodičov a starých rodičov. Svojich predkov, ktorí došli a začali z ničoho. Nebola najbohatšia a ani najlepšia, ale hrdá bola na všetko čo ju v živote stretlo. Aj na to zlé. Babka ju vychovávala v ich kultúre, ďalšia vec, na ktorú bola pyšná. Tá pomaly na území Illey vymierala. Potrebovali ľudí, ktorí budú naďalej šíriť španielske povedomie aj mimo územia španielska. Všetko bolo pekné, krásne. Nikdy vďaka tomu ale nezapadla. Vďaka svojmu kultúrnemu dedičstvu, kvôli tomu, že nemala belasú pokožku a veľké modré oči. Naozaj by nikdy nezanevrela na svoju kultúru alebo by nejako znehodnotila. Boli ale momenty, kedy ohýbala seba a svoje správanie na úkor iných, len aby zapadla. Tak veľmi chcela v živote niekam zapadnúť a byť si s ľuďmi rovnocenná. Závidela občas ľuďom, keď sa mali lepšie. Nechala sa ovplyvňovať svojim okolím, identitou, ktorú chcela ale nemohla mať. Život ju ale naučil, že by také veci robiť nemala. Stále sa tomu snažila rozumieť a pochopiť to, aby to viac nerobila. A aj napriek tomu, že do nej život už niekoľkokrát poriadne kopol, nestrácala svoju energiu. Svoju pozitivitu, ktorá jej pomáhala prekonávať dni a zlé situácie. Vždy našla niečo čo mohla považovať za pozitívny znak v živote. Preto ju človek našiel so zlou náladou iba veľmi zriedka. Bola ako slnko, svietila a ohrievala svoje okolie pozitivitou. Dodávala ľuďom to čo potrebovali. Každý totiž v živote potreboval niekedy nakopnúť. Aj ona sama.

Minulosť

Ostrý hlas plačúceho dieťaťa sa vznášal v dome Carrera už druhýkrát. Narodila sa ako druhá z dvoch, mala ešte staršieho brata, ktorý došiel o niekoľko rokov skôr On už celkom vnímal svet keď sa narodila ona. Jej rodičia nikdy nepovedali, či druhé dieťa plánovali, no z toho ako žili, by sama povedala, že bola iba náhoda. Nedali jej ale nikdy pocit, že by bola navyše alebo nepatrila do rodiny. Spolunažívali neďaleko pláže, kde jej rodičia vlastnili aj malý bufet. Varili tam typické španielske jedlá. Jej rodina bola odjakživa pyšná na svojich predkov. Rodičia jej starých rodičov boli imigranti, ktorí došli do Illey pre lepší život zo Španielska. Usadili sa práve v Bonite, kde našli komunitu a ľudí, ktorí rozumeli ich jazyku. Jej babka je prvá generácia, jej rodičia druhá a ona s bratom tretia. Keby nie je jej babiek, asi by nevedela po španielsky, nepoznala by národné sviatky, tradičné jedlá, hudbu. Ako malú tu to samozrejme fascinovalo, pretože je všetko veľmi farebné a pekné, rytmické a zábavné. Našla v tom jednu zo svojich mnohých záľub, ktoré sa s ňou budú ťahať po zvyšok života. Jej babka z maminej strany, do svojej dcéry vychovala tú pravú španielsku krv. Ak sa to do človeka dá vychovať, pretože ona mala pocit, že sa s tým človek rodí. Jej mama bola jej pilierom, vzorom. Správna žienka domáca, ktorá popri tom, že sa starala o svoje deti a domácnosť, dokázala chodiť do roboty aj na 15 hodín denne. Tak trochu musela, nemohla si dovoliť ostať doma. Bolo riskantné ísť do biznisu, jej rodičia boli ale vždy veľmi odvážni a radi riskovali. Bez risku totiž nie je zisk. Chceli svojim deťom poskytnúť pohodlný život, do miery akej zvládli. Nikdy nemali veľa, ale ona sa naučila byť vďačná za všetky maličkosti. Napriek tomu, že nemali veľa peňazí, vždy dostávala bohaté darčeky. Bohaté hlavne prínos do jej života a povedomia sveta. Od dedka dostala gitaru, od druhého dedka zas dostala tamburínu. Babičky jej spoločne ušili tradičné španielske šaty, ktoré boli v tom momente ešte veľké. Mali byť ale generačné, mala ich vynosiť keď bude staršia. Rodičia jej kúpili na ich pomery drahé kožené lodičky, ktoré boli päťročnej June ešte veľké. Od toho momentu neprestajne trénovala na gitaru a tamburínu, učiac sa aj tradičné španielske piesne. Do šiestich rokov sa naučila tak plynule hovoriť dvoma jazykmi, španielsky a anglicky. Keď došlo ale na školu, bezstarostný život dievčatka sa tak trochu zmenil. Z nejakého dôvodu jej rodičia požadovali práve od nej to, aby mala dokonalé akademické výsledky. Tak to nej počas rokov vychovali to, že akademická validita je to najdôležitejšie v živote a momentálne ju to viac-menej definuje. Bola veľmi múdra, až by sa dalo povedať nadpriemerne inteligentná. Nenašiel sa predmet v škole s ktorým by mala problém. Angažovala sa v mimoškolských aktivitách, navštevovala mnohé krúžky vrátane varenia, tancovania, spevu, recitovania. Naozaj bola dokonalý príklad akademicky založeného jedinca. Chcela vo všetko vynikať, byť tá najlepšia a hľadala svoju validitu práve tak. Ak sa ale neučila, chodila vypomáhať rodičom do ich podniku. Už ako dieťa sa musela rýchlo naučiť, že nič nie je zadarmo a život nie je rozprávka. Jej brat mal síce byť tým, čo reštauráciu následne preberie na svoje plecia, chceli po nej aby sa naučila tiež všetko. U nej sa totiž predpokladalo, že pôjde na vysokú školu a bude prvá z nich, ktorá bude mať lepší život. A tá, ktorá ich všetkých dostane zo zabehnutého cyklu života. Nátlak ju mierne tlačil k zemi, nikdy by sa nahlas nesťažovala. Nikto z jej rodiny sa nesťažoval na podmienky v ktorých boli, tak to nemohla robiť tiež. Tvrdá realita bola ale niečo čo si veľmi ťažko pripúšťala, vlastne skoro vôbec nie. Preto keď v trinástich objavila v škole internetové stránky kde mohla čítať všelijaké príbehy od bežných ľudí ako bola ona, bolo jasné, že chce robiť niečo podobné. Internet mali iba v podniku a aj to iba na nevyhnutné prípady. Preto začala robiť za čas strávený na počítači. Na daných stránkach si vytvorila svoj profil pod pseudonymom PiaPia (malo to byť MiaPia ale preklikla sa, dvakrát). Vtedy začala jej veľmi sľubná kariéra internetovej spisovateľky. Okrem toho, že mohla príbehy čítať a písať na internet, ten ponúkal omnoho viac. Vedela, že žije v kráľovstve a to kráľovstvo má svojich panovníkov. Kým sa ale na internet dostala nemala ani potuchy o tom ako poriadne tí ľudia vyzerajú. Bola dieťa a jej fantázia nemala medze. Tak začali na danú stránku pribúdať krátke aj dlhšie príbehy o nekonkretizovaných protagonistkách a korunnom princovi Illey. Zaklamala by, ak si občas na mieste protagonistky nepredstavila seba. Bolo by fajn zlomiť cyklus a žiť život inak, lepšie. To ale nebolo to najpodstatnejšie. Mal aj brata, ktorý bol rovnako šarmantný ako on, preto sa ušlo pár príbehov aj jemu. Neuvedomovala si to, ale bola vlastne naozaj dobrá v písaní príbehov a ľuďom sa to páčilo. Pomaly tak narastala jej popularita na stránkach, ľudia si jej príbehy zdieľali, hovorili o nich. Tak sa z nej stala malá internetová hviezda s ľuďmi, ktorí čakali na jej ďalšie diela. Svoje príbehy si čarbala do zošitov aby ich potom prepísala na počítač v robote alebo napísala niečo krátke v škole na počítači a postla to. Nikto netušil kto PiaPia naozaj je, iba ona sama. O tejto vášni k písaniu sa nepriznala ani rodičom. Iba na ďalší rok začala chodiť aj na krúžok kreatívneho písania. Príbehy sú ale jediné miesto, kde má nad životom svojich postáv moc. Nemohla ovládať svoj život úplne, nemohla vedieť čo príde ďalšie. Nebola Boh v tomto prípade. Preto ju prekvapilo keď ju počas hodiny ospravedlnil riaditeľ školy. Obávala sa, že sa dostala do problémov. Nerobila síce nič proti pravidlám, spytovala sa na všetko vo svojej mysli. Na všetko čo mohla urobiť zle a dostalo ju to až sem. Správu, ktorú jej ale zdelil bolo to posledné, čo chcela počuť. Radšej by mala problém, akoby mala počuť nasledujúce slová: „Slečna Carrera, Vaša babička čaká v kancelárii. Je mi to veľmi ľúto, ale vyzerá to tak, že Vaši rodiča boli prepadnutí vo svojom podniku. Zaplatili za to svojim životom. Je mi to naozaj ľúto June. Ospravedlnil som ťa na neurčito, tvoja babička vie. Do školy sa môžeš vrátiť keď sa budeš cítiť lepšie. Určite potrebuješ teraz čas.“ Tieto slová ju hodlali strašiť po celý jej život. Ráno sa lúčila s mamou a s otcom, ako každý deň. Keby vedela, že to je posledný, objala by oboch trochu pevnejšie, venovala by im obom o dve bozky na líce viac. Mohla urobila oveľa viac. Dni po smrti jej rodičov boli ako jedna zliatina, nevnímala poriadne čas ani dni. Pohreb bol veľmi decentný a hlavne, v súlade s poriadkom španielskych zvykov. Jej rodičia sa stali náhodnými obeťami lúpežníkov, ktorí chceli peniaze a jej rodičia odmietli. To sa im stalo osudným a tak sa ona aj jej brat ocitli nad hrobmi svojich rodičov tak skoro. Stali sa z nich siroty, tak trochu stratené vo svete. Babka z maminej strany ich oficiálne adoptovala, zobrala ich pod svoju strechu a pokračovala v ich výchove tak akoby si to priali jej rodičia. Ona bola za to aby sa podnik predal, pretože je poškvrnený krvou jej rodičov. Jej babka ale trvala na tom, že podnik musí ostať v rodine. To je predsa to čo by si jej rodičia želali. Odjakživa mal patriť jej bratovi, pokiaľ ale podnik preberie úplne, vzali si ho pod krídla jej starí rodičia. Babka s dedkom pracovali v podniku aby uživili deti. Brat pomáhal viac ako ona, ona teraz nemusela. Babka totiž chcela aby sa venovala hlavne svojej škole, možno ešte viac ako to od nej požadovala jej mama. A ako pred tým, ona prijala svoj osud a snažila sa vyhovieť všetkým požiadavkám, ktoré na ňu boli kladené. Po čase sa vrátila späť ku svojmu písaniu, pretože to bolo to jediné čo ju neprestalo baviť a prinášalo jej radosť do života. Jej popularita stále rástla a naďalej nikto netušil, kto PiaPia je. S myšlienkou kariéry spisovateľky sa ale zatiaľ nepohrávala, stále mala čas. Škola bola to čo bolo dôležité. Jej výsledky stále dosahovali tých najvyšších možných výšok. Bola prezidentka svojej triedy, hovorkyňou študentskej rady, lídrom niektorých krúžkov, ktoré navštevovala. Potrebovala dobré známky, dobré odporúčania aby sa dostala na vysokú školu. Peniaze totiž stále nemala na to aby si zaplatila školné. Mohla ale dostať štipendium, ak mala dobré výsledky a mohla tak byť prvá z ich rodiny, ktorá bude mať vysokú školu. Mohla by byť naozaj tou, ktorá prelomí cyklus života, ktorým žili pomaly tri generácie. Cítila ale v srdci aj trochu smútku, hlavne kvôli bratovi. Nikto neočakával, že by to mohol byť on. Ona ale vedela, že jej brat by bol natoľko schopný ako ona. Želala by si, aby mali všetci rovnakú vieru v jej brata ako mali v nej. Aspoň by sa nátlak rozdelil, takto ho znášala celý život ona. Brat mal prebrať podnik, a naozaj sa vyznal do toho čo robí. Občas mu zabehla pomôcť, bavilo ju robiť v kuchyni. A aj keď ju to napĺňalo, nebolo to niečo čo by chcela robiť celý život, byť zaseknutá na jednom miesto. Bonita bola krásna, naozaj úžasná. Pláž mala doslova na niekoľko krokov od domova, žila v symbióze so svojim okolím. Bola dieťaťom vody, pláže, divokých tancov. Tu mohla byť všetkým čím chcela. Jej babka ale dostala lepší nápad, tiež iba kvôli nej. Brat už bol dosť starý na to aby viedol podnik sám, jej babka ale stále podnik neprepísala. Nakoniec sa rozhodla, že im dá úspory, ktoré pre nich uschovala aby sa odsťahovali na jej maturitný ročník do Angeles. Obaja boli celkom skeptický ohľadom tohto rozhodnutia. Angeles bolo totiž drahé a ani jeden nevyzeral tak, že by tam zapadol. Na konci dňa boli obaja jednoduchý ľudia, ktorí vyrastali veľmi skromne a na pokojnom mieste. Veľkomesto bol jeden tučný otáznik. Babka ale na tom trvala. Kvôli nej, aby mala ukončenú lepšiu školu. A jej brat z toho mal ťažiť tiež, mal si nájsť nejaké kurzy, poprípade robotu v nejakom luxusnejšom podniku aby sa učil tajomstvám gurmánskeho sveta. Aby mohol zvýšiť kvalitu ich podniku. Aspoň v to jej babka dúfala, stála si za tým. Nemali teda veľmi možnosť povedať nie. Zabalili si teda svoje veci, nezabudla na svoje šaty, ktoré dostala. Na kožené topánky od rodičov, svoje denníky, zošity. Všetko čo bola ona si viezla v jednom kufri, naozaj toho nebolo veľa. Do Angeles presídlili iba nedávno, ešte pred začiatkom školského roka, niekedy v strede leta. Kvôli tomu aby si ona zvykla na svoje nové okolie a jej brat mal tak možnosť si nájsť robotu. Stal sa jej oficiálnym zákonným zástupcom, či už v hovorenom slove alebo na papieri. Mal ju na starosti. Nikdy nebol ale moc dotieravý, nechal ju nech si žije svoj život. Sám dobre vedel aký tlak bol na ňu vytváraný celý jej život a chcel aby si užila svoje „detstvo“ ešte aspoň chvíľku. Vždy bol ale k dispozícii keď niečo potrebovala. Naozaj sa o ňu dobre staral. Zrazu mali oveľa viac peňazí, nebývali v starom dome a dostala dokonca svoju izbu. Kúpil jej nový počítač a mala prístup na internet 24/7. Takže mohla písať svoje príbehy na internet a žiť život, ktorý si pred tým úplne nemohli dovoliť. Na jeho robotu sa spýtala iba raz a dostala sa jej prostá odpoveď, normálne bežná práca ako každá iná. Netušila koľko normálne ľudia zarábajú, ale mala pocit, že jej brat mal akosi viac peňazí ako ponúka normálna bežná práca. Zaprisahala sa, že sa do toho nebude vŕtať a nechá to tak. To by ale nemohla byť ona, od prírody zvedavá.