image-from-rawpixel-id-2357407-png.png

Alexander Yuri Nikolaevsky

Princ

Bielorusko

Kasta: /

Vek: 17    Dátum narodenia: 1.5.

Znamenie zverokruhu: Býk

Výška: 175 cm    Váha: 68 kg


Obľúbená farba:  Sky blue

Vlastnosti postavy: Netrpezlivý, prudký, panovačný, žiarlivý, hlučný, trúfalý, nespoločenský, senzitívny, milovník

FC: Conan Gray

L6A.png
Quiet by mind, loud by heart
motýľ.png
L6.png
L6.png
L6A.png

Charakteristika

Listovanie romantickou knihou pre tínedžerov – to je Sasha. Nie vysokánsky ale ani veľmi nízky, nie svalnatý ale ani pochudnutý, taký... akurát. S plnými perami a krásnym, žiarivým úsmevom, ktorý je nákazlivý a so spevavým, čistým hláskom, ktorého je na takéhoto obyčajného chlapca aj škoda. Jeho pokožka je krásne pobozkaná slnkom, raz za čas sa na nej objaví akási nedokonalosť a jeho vlasy sú husté, a lesknú sa na slnku do zlatastých odtieňov. Ten princ, ktorý príde na bielom koni v rozprávke zachrániť dievča v núdzach. Jeho jediná starosť je to, že on dievčatá nezachraňuje... nie, vlastne ho dievčatá vôbec nezaujímajú.  Chce nájsť svojho vlastného princa a niekedy sa až veľmi snaží tak urobiť. Niekedy do všetkého veľmi pozerá a do všetkého veľmi rýpe, a ide po hlave aj keby mal po ceste zraziť tri steny. Nevie vnímať signály ostatných, keď sa okolo neho niekto cíti nekomfortne alebo možno naopak až príliš pohodlne. Nenaučil sa žiť v spoločnosti a niekedy mu to robí hrozný problém... veľké davy, hluk, príliš veľa očí a rúk, desivé šepkanie ostatných, strach, že z niektorého uhlu nevyzerá dobre. Ale v jeho postavení sa ukazuje na očiach veľa. Dokiaľ sa ho niekto z ničoho nič nedotkne (psychicky alebo fyzicky) alebo na neho neprehovorí nepríjemným hlasom, je schopný zahrať divadlo, že je v poriadku. Nikdy nemohol vynechávať spoločenské akcie. Sedenia s jeho hrozivým otcom. Výlevy jeho ukričanej sestry na prechádzkach záhradami, kam ho nútili, aby upokojil rozbujáčené srdiečka jej dvorných dám. Tie ho totiž vždy považovali za poklad a zázrak, a chceli za neho vydať ich dcéry. Ale on sa vždy pozeral skôr po ich manželoch alebo po ich synoch – možno, ak boli starší a mužnejší. Nikdy nebol zrovna hráč a nikdy nebol zrovna taký, že by chcel komusi motať hlavu. S niekým flirtovať lebo mu to nikdy nešlo. Nikdy nevedel skladať komplimenty, prirovnávať niekoho oči k nočnej oblohe. Prišlo mu to trápne, keď niečo také vychádzalo z jeho úst a nikdy si to ani nemyslel... vo svojej hlave vždy ľudí prirovnával k iným veciam. K tichu lesa. K vibráciam, ktoré robia struny na gitare, keď sa rozhýbu. K rozbúrenému korytu pri búrke. Nikdy tieto veci nepovedal nahlas, lebo nevedel kde jeho myšlienky vznikajú a nevedel ich zo seba dostať nahlas. Lenže vždy aj tak povedal viac, než chcel. Vždy je veľmi hlučný a jeho srdce ho proste prekričí, a niekedy robí alebo povie nerozumné veci. Ľutuje ich? Niekedy. Ale niekedy je to tak dobre. Aj tak si bude navždy myslieť, že je stredobodom kohosi vesmíru. Že ak osud dá, tak ho s niekým spojí. S niekým, komu nebude vadiť sa ukrývať po tmavých uličkách a bozkávať sa za tmy, až keď sa všetci otočia. S niekým, kto prijme jeho výkyvy nálad a s niekým, kto nebude robiť prešľapy vedľa, aby Sasha nezomrel na účinky žiarlivosti na jeho psychické zdravie. Je to ešte len tínedžer, ktorý žije svoje vlastné príbehy vo svojej hlave. Netrávi veľa času medzi ľuďmi a v posteli si už pri tretej káve doobeda píše svoje vlastné príbehy. Svoje srdce vylieva na papier a svoje ústa potom otvára do slov, ktoré napísal, aby im dal noty, a rytmus. Aby im tak trocha vdýchol život. Učí sa jazyky a učí sa rozpoznávať kvety, a zvieratá, motýle a pavúky. Často plače a nevie presne prečo a často bojuje sám so sebou. Vždy, keď zapadá slnko, fotí si ho. Vždy, keď prší, otvorí si okno a vždy, keď je pokosený trávnik, vonia ho. Je to len mladý chlapec žijúci vo vlastnej dimenzii čakajúci na to, než sa objaví niekto, koho tejto dimenzii bude môcť predstaviť.

Minulosť

Narodil sa ako tretie a najmladšie dieťa kráľovskému páru Bieloruska. Nikdy si svoj titul neuvedomoval až dokiaľ sa nestal súčasťou toho pochodu, kam jeho súrodenci boli už dávno zapletení. Jeho najstarší brat vôbec nepobral toľko krásy no za to je schopný vodca. Jeho staršia sestra je ako z rozprávky no za to je hlúpa a naivná, rozmaznaná, a otravná. A on? Keď sa pozerá na svoje fotky z detstva, mal najväčšie oči, vlasy mu začali rásť strašne skoro a na každej druhej fotke vrieska ako tarzan, lebo... lebo proste chcel. Bezdôvodne. A to mu zrejme ostalo. Všetko.
Vyrastal v tieni svojich súrodencov. Najmladšie dieťa nikoho nezaujímalo – a aj keď to zvyčajne býva tak, že to stredné nikoho nezaujíma, jeho sestra si tú pozornosť ukradnúť vedela. Raz si naschvál zlomila ruku. To keď mala trinásť, na Sashove desiate narodeniny. Ona si to možno neuvedomovala, no ten moment ho veľmi poznamenal. Vedel, že nech sa bude snažiť ako chce, nikdy neprekoná stres pred davmi a nikdy sa nevyrovná s tým, že mu jeho tetka prišla povedať, že už mu vybrala ženu. U nich sa to vždy robilo ako za starých čias... tam nemali kráľovské deti nikdy právo povedať, čo chcú a koho chcú. Boli len politické nástroje, hračky, vďaka ktorým sa posúvali po hernej doske a získavali financie pre krajinu. Čo bol pekný ťah pre obyvateľov ale dosť zlý ťah pre deti. Aspoň pre Alexandra, lebo má dojem, že on to prežíva najviac. A má na to svoj dôvod a to dobre oprávnený. Jeho rodičia patria medzi najväčších homofóbov, akých kedy svet videl. Vyrastať ako syn muža, ktorý prijal zákon na obmedzovanie práv homosexuálnych párov v jeho zemi je pre neho jednoducho život v nočnej more. Cíti sa byť zatvorený medzi štyrmi stenami, bez dverí a bez okien, a je tam zatvorený už tak dlho, že mu tam začína dochádzať kyslík. Nevie sa dostať von a aj keby sa nejaké dvere zázrakom objavili, bál by sa do nich vstúpiť. Čo ak by tam narazil na ďalšiu takú miestnosť? A zo stien by trčali ostne a zo stropu sa na neho pomaly liala voda. Nebavilo ho, keď ho matka ťahala z miestnosti, rozhadzovala jeho „hlúpe príbehy“ a „nezmyselné kresby“ von z oblokov paláca, tlačila ho do vecí, do ktorých on nechcel ísť. Prečo by mal mečom bodať do nejakého hlúpeho panáka? Prečo by mal kopať a udierať do vreca vycpaného slamou? Prečo by mal vedieť strieľať  a prečo by sa mal vedieť rozkrikovať po ostatných? Snažili sa z neho vychovať kohosi viac, kohosi, koho nebude problém vytiahnuť z jeho komfortnej zóny. Ale to sa nikdy nepodarilo. Až jemu samému raz, keď domov dostali oznam o selekcii v Illea. Nevedel ani za boha do čoho ide, vedel len to, že chce vypadnúť niekam, kde bude mať od všetkých týchto starostí a pubertálnych hádok s rodičmi pokoj. Vtedy tresol do stola úplnou náhodou pri večeri. Nikto sa s nikým nebavil a všetci sa na neho len zmätene pozreli. Nespýtal sa či môže, nespýtal sa či nechce ísť niekto iný. Po dlhom odhodlávaní sa proste oznámil „odchádzam do Illeá“ a potom odišiel od stola. A potom - do Illeá.