Marzia-Paula Alune Sanchez

Princezná

Španielsko

Kasta: /

Vek: 19    Dátum narodenia: 1.7.

Znamenie zverokruhu: Rak

Výška: 160cm    Váha: 53 kg


Obľúbená farba:  Oranžová

Vlastnosti postavy:  úprimná, pohodlná, citlivá, koketná, láskavá
 

Univerzita: /

FC: Charlotte Hope

Well, if you're a hater, then hate the creator.

Charakteristika

Nikdy sa veľmi dobre nepoznala – keď mala 13, vyzerala, že má 9 a teraz v 19 by ju niekto označil za mladšiu sestru jej matky. To, že sa na ňu podobá je jedna vec ale to, že starne príliš rýchlo je tá druhá. Niekto by možno povedal, že za to môže jej trauma (ktorá teda nič veľmi neznamená a toto označenie pre to, čomu bola celý život vystavovaná je až príliš silné) ale ona si skôr myslí, že za to jednoducho môže fakt, že dlho vyspáva a stláča si tým o vankúš svoju peknú tváričku. Tých zopár rysov, ktoré jej pridávajú aspoň 10 rokov z nej robia vyspelú ženu, ktorá sa aspoň tvári, že je stále nad vecou. Vlasy má na slniečku ako jesenné lístie, plné teplých hnedých a oranžových odtieňov, no oveľa radšej má ak je leto alebo treskúca zima. Veci, ktoré sú len na hranici, niekde medzi dvomi rozhodnutiami, tie vážne neznáša. Napríklad ako ten pocit, keď si niečo začne a nevie či všetko spáliť do tla alebo grandiózne zakončiť. Prsty má dlhatánske a chudé, a pokožku bielu, no aj tak je tak celkovo nízka a na slnku sa nespáli. Je presne to, čo tak neznáša – na pomedzí dvoch vecí. Napol dospelá zodpovedná žena, napol uplakané a lenivé dievčatko. Napol láskou národa, napol každým nenávidená. A tiež tak napol každého nenávidí, a tiež aj miluje. Nie je ťažké ju nájsť zamotanú v deke s vlasmi vyčesanými do škaredého vrkoča v ktorom prespala celú noc, v napol rozopnutom župane, pod ktorým zrejme nič nemá a s knihou alebo pohárom čaju v rukách, ako si naťahuje nohy ako mačka a vychutnáva si rannú rosu – napoludnie a z pohodlia gauču. Nakoniec je to princezná a ona si svoje pohodlie dovoliť môže. Môže vyspávať doobeda a potom si nechať urobiť pedikúru, aby mala pekné nohy, keď bude bosá tancovať večer v tráve okolo jej frajera, ktorému by sa páčila aj bez toho. Len je škoda, že žiadneho nemá – nevsádza na také veci. Je taká prekrásna, až by jej bola škoda pre jedného muža na celý jej život. Bola zvyknutá chlapcov bozkávať, aby im dala nádej a potom pred nimi utekať alebo sa im skrývať vo svojich komnatách. Má rada detské hry a robia jej radosť veci, vďaka ktorým sa odreaguje. Zabudne na to napätie, ktoré je v ich rodine, zabudne na tú jednu večeru, kedy sa všetci pohádali a ona to nemohla vydržať, a rozplakala sa, a potom jej všetci hovorili také veci, kvôli ktorým plakala ešte viac. Navonok sa tvári ako stelesnenie ocele. Pevná a nepriestreľná, ktorá rozhadzuje rukami a slovami. Vie dobre chrliť plamene, vždy cíti, ako ju nakopne uzlík nervov, ktorý v nej žije a robí si s ňou čo chce, a vždy jej srdce povie, nech to urobí a myseľ jej povie, nech nie. No ona aj tak vždy poslúchne to srdce a vysloví slová, ktoré vždy udrú po hlavičke. Pocit zadosťučienia jej stačí. Šokovaný pohľad od okolia, hnev niekoho, komu ublížila. Ako staré strigy pijú krv mladých dievčat, a ako sa kúpu v ich slzách, tak sa ona živí na hneve dievčat a chlapcov, na ktorých si najskôr ten svoj hnev vybije. Lenže toto platí aj naopak. Ak niekto ublíži jej, narieka, lebo je nahnevaná. Ľudia zvyknú od hnevu rozbíjať poháre a udierať do postele – ona plače. Histericky narieka. Lebo vie, že čo jej ľudia vyčítajú, je pravda. Že sa veľa snaží každého zaujať, že chce byť stredobodom pozornosti, že pod tými princeznovskými metódami sa len skrýva, že je niekedy hrozne hlučná alebo nešikovná, že veľa vylieha a nič dôležité sa nikdy nechcela naučiť, že robí len veci, ktoré sú jej po chuti. Uvedomuje si svoje chyby ale nedokáže ich zmeniť – ako sa aj vôbec dokáže človek zmeniť? Ale teraz znie ako hrozná potvora bez kamarátov. To aj v podstate je. Ale ľudia ju, celkom neironicky a úprimne, zvyknú mať radi. Lebo ona akosi dokáže vycítiť, kto bude problémový a kto nie, a keď jej niekto oplatí jej úprimnú lásku, je schopná niekoho chrániť a dať mu pocit, že je dôležitý. Je to ten typ človeka, čo vám povie narovinu čo si myslí o niekom, kto sa vám páči alebo čo si myslí rovno o vás, o vašich nových vlasoch alebo o nejakom odpornom svetríku z výpredajov. Je to dievča, čo rieši dievčenské veci, lebo si musela nájsť niečo čím dokáže ignorovať všetok ten hnev, ktorý sa na jej rodinu valil z každej strany. Je to dievča, ktoré sa nechá rozmaznávať a kŕmiť hroznom, lebo sa s ňou život predtým nemaznal. Tak sa ona začala maznať s ním. Muži, ženy, ktokoľvek kto mal kúzlo a nahradí jej to veľkú dieru, ktorá sa v nej urobila ešte keď bola malá. Bozkávať ich, objímať, cítiť okolo seba niekoľko nahých členkov a zápästí, a všetkých iných končatín. Tak, ako zbožňovala sa nahých tieľ dotýkať, nemohla sa na ne vynadívať. Začala vyšívať a malovať, keď mala ešte len 11. Dobre, viem, že to nie je taká dávna doba. Ale ak človek niečo robí s láskou a pochopením, a najmä radosťou, 9 rokov skúseností je odrazu ako celých 30. Ale okrem tohto nevie nič iné... okrem sexu, jazdenia na koňoch a umenia, okrem toho nepozná nič iné. Dlhé prechádzky po záhradách tiež nevynahradia iné veci, ktoré pozná jej mama. Raz bude niekto dôležitejší než len tretie dieťa kráľa španielska – vlastne druhé dieťa. A to raz príde čoskoro, a ona sa nechce zdať svojej slobody, a čakať, kým porodí syna len aby mohol vzniknúť ďalší muž, akým je napríklad jej otec.

Minulosť

Jej minulosť nie je potemná ani veľmi svetlá. S jej narodením prišla oslava, ktorá mala zrejme krycí názov „konečne princezná, druhé dieťa nášho kráľa, ktorý okrem detí nevie nič urobiť dobre.“ Deti mal síce krásne a zdravé, no len dve boli jeho. Ťarcha toho, že jej brat je ten najväčší bastard, ktorého kedy španielsko poznalo ju sprevádzala celý život. Aj keď sa jej ako dieťaťa nedotýkala úplne. Vtedy ešte nevidela rozdiel medzi tým, ako sa jej otec pozerá na ňu a ako sa pozerá na neho. Nevnímala, že ju učil ho neznášat a držal ju od neho stranou, ako keby bol Mal chodiaca choroba. Vyrastala len s druhým bratom, ktorý mal 3 keď sa narodila ona. Povedala by, že si boli takí podobní kvôli ich otcovi – lebo obaja boli odmalička vysmiate a uvrieskané deti. Lenže ich otec bol tichý a zatrpknutý starec, ktorého už nebavil život tak si ho korenil tým, že znenávidel jedno zo svojich detí. A ak nie z jeho detí, tak aspoň z detí jeho manželky. Tú mohol milovať natoľko, aby začal milovať aj syna, ktorého mali spolu vychovávať. Ale on to nedokázal. Jeho slová rezali ako nože a čím väčšia Paula bola, tým horšie to znášala. Keď niekto kričal, myslela si, že zakaždým kričí na ňu. Alebo keď bol nahnevaný, myslela si, že to je na ňu – bola rada obeťou, rada si tlačila do hlavy, že je jediná princezná a to z nej robí jediný dôležitý charakter tejto rodiny. Ale Mal bol oveľa dôležitejší aj keď o ňom radi hovorili, že do ich rodiny ani nepatrí. Z každého dňa z detstva si pamätá len útržky tváre jej vlastného brata, to, ako smutne zväsené plecia mal ten nevlastný a najstarší brat a to, ako otec svoje deti vodil za ruky preč, keď sa im u brán objavil nahnevaný dav, ktorý chcel odpovede na otázky, ktoré ani nemali. Bolo to peklo – doslova to bolo peklo, keď cítila, ako sa jej pečie vlastné mäso. Túto noc si ako jedinú pamätá jasne, je to ako samostatný život, ktorý jej niekto opisoval každý večer, ktorý ostala v nemocnici a nemohla sa ani len pohnúť. Dopálené ruky a chodidlá, pamätá sa, že sa jej zošúpala koža zo špičiek prstov a to, ako ju lízal oheň po šiji a spálil jej konce vlasov. Pamätá si, že sa zobudila na to, že jej je horúco a na to, že pod ňou zapraskala posteľ, ktorá len sotva držala aj bez toho, že by ju podmyli plamene. Pamätá si všetku tú bolesť, ktorú si odtrpela kvôli svojmu najstaršiemu bratovi. Aspoň tak jej to hovorili – že to je jeho chyba a že si pred ním na seba musí dávať pozor. A ona to tak robila. Vyhýbala sa mu ešte aj po tom, čo sa jej väčšina popálenin uzdravila a posledné týždne čo ležala v nemocnici, odmietala jeho návštevy – preto, lebo jej to tak povedal otec. Odmietala ho aj keď bola naspäť doma a aj ďalšie roky po tom. Aj keď mala súkromné lekcie jazykov alebo sa ponáhľala na hodinu matematiky, alebo geometrie, ani vtedy keď ho stretka na chodbe sa na neho nepozrela. Od toho dňa pre ňu bol cudzinec, ktorý z nejakého dôvodu chodil po chodbách domu, ktorý patril jej a jej rodine. Lenže čím bola staršia, tým menej začala svoju nenávisť prejavovať a vnímať. Niekedy jej brata bolo ľúto a potom sa pozrela na svoje ruky, kde sa koža scelila škaredo, a už jej ho ľúto nebolo. Niekedy si povedala, že to nebola jeho chyba, že to bola chyba jej matky ale nechcelo sa jej znenávidieť jedinú ženu, ktorá dávala Malovi aspoň trocha lásky. Alebo sa tak aspoň tvárila. Keď bola staršia a rozumnejšia, sedávala na svojej posteli v tej istej izbe, ktorá pred rokmi horela a uväznila ju tam, a len premýšľala nad bratom, ktorý medzitým chodil po svete a hľadal ďalšie problémy... myslela si, že za to môže fakt, že jeho najväčší problém, ktorý kedy spravil, bolo to, že sa vôbec narodil – a to ani nebola jeho chyba. Ale nevidí svojmu bratovi do hlavy. Nikdy mu do hlavy nevidela. Aj keby chcela začať, sú natoľko odcudzení, že by si s ním nevedela ani nič povedať. Ale ona sa medzitým tvárila, že život je super. Skvelá princezná, ktorá každému máva a na každého sa usmieva, posiela bozky a je záchranou tohto národa. Spása, ktorá po nociach naháňa rozptýlenie, zlieza sa s chlapcami za stromami a vodí ich do svojej izby rímsami a oknami – chlapci z paláca aj mimo neho, nový strážnici, ktorí ani nevedia ako sa drží zbraň lebo ich otec, ktorý zabudol hodnotu peňazí našiel niekde na ulici. Lenže boli každý deň osprchovaní a dostávali jesť, a keď pekne voňali a neboli len kosť a koža, Marzia ich považovala za formu zábavy. Mohla búšiť do nich alebo oni do nej, navzájom zhorieť v problémoch, ktoré ich ťažili vnútri. Otec, ktorého znenávidela a brat, ktorého nenávidieť musela. A teraz aj chcela – po tom, čo sa dozvedela, že súhlasil s otcovým nápadom ju prevdať/predať do Illeá, aby jeho chudobná zem nebola ešte chudobnejšia. Bola to jeho chyba a jeho dcéra mala byť jeho riešením. Pred pár dňami nakričala na otca, že je rovnaký ako ten „tvoj skurvený syn, čo je divné, lebo ani nie je tvoj.“ Do Illeá mala letieť až o týždeň, no letela už teraz. Vyhnal ju.